Vtipný príbeh o tom, ako som skoro prišla o mobil...

Myslím, že moja posledná návšteva nášho hlavného mesta stojí za zaznamenanie.

Už som dlhší čas nevytiahla päty z domu, tak som si povedala, že je už načase niečo podniknúť. Zistila som, že Dwayne Johnsonov nový film Hercules bude mať premiéru vo štvrtok a pretože som beztak chcela na ten film ísť, neváhala som a obsadila miesta. Veď na premiéru bude všetko zapratané, no nie? Chyba. Sme na Slovensku. Tu nikdy nikoho nikde nevidieť. 

Pôvodne som plánovala tento krvavý zážitok (nie, nemám ani krámy či vraždu, ale film) stráviť v spoločnosti mojich kamošiek, no jedna pracovala, druhá mala niečo iné na pláne a tretia prehlásila, že tieto filmy nie sú pre ňu. A pretože som blázon do filmov a tiež do kín, povedala som si, kašlem na to, užijem si to sama. 

Ráno som celkom v poriadku vstala a potom... som sa na autobusovú zastávku pobrala o päť minút skôr!!!

Ta-da-dáááááá!!!!

Teraz poprosím všetkých čitateľov (sú tu nejakí??? hh... awkward silence...), aby si uctili moju presnosť tromi sekundami ticha. Ďakujem. Stalo sa mi to totiž po prvýkrát. Sama som z toho bola v mimoriadnom šoku. Väčšinou vyrážam o päť minút neskôr (v tom lepšom prípade) a verte mi, jediný dlhodobý ranný beh, ktorý som dosiaľ absolvovala, bol za účasti mojej školskej tašky a roztekajúceho sa mejkapu, keď som z posledných síl trielila na autobus (áno, šoféri ma nemajú príliš v láske).

Už vtedy, keď som si vykračovala na zastávku, mi mohlo napadnúť, že tento deň sa začína až príliš dobre na to, aby aj dobre skončil. 

A presne tak, celé moje šťastie sa skončilo v okamihu, keď som sa rozhodla nastúpiť na tú 50-ku. Predbieham však udalosti.

Stojím si tam na zastávke, v trojštvrťových rifliach, ktoré som záhadným spôsobom našla v skrini a do ktorých som sa aj napratala (vidíte, aké podozrivé šťastie som v to ráno mala?) a v ktorých som posediačky občas nevedela dýchať, ale to je vedľajšie. A zrazu sa naľavo odo mňa objavil chlap, ktorý bol... príťažlivý. Chápete, ako vo filmoch (do ktorých si vždy zvolia sexi hercov a tvária sa, že je normálne, aby ste cestou do Jednoty stretli Johnnyho Deppa), keď zazriete záhadného cudzinca, ktorý nemá na sebe ani štipku chybičky. Tento bol jeho príkladom. V tvári bol príťažlivý, hrdo sa týčiac vo svojej výške, vkusne oblečený. Mohol mať medzi 23 - 26 (ale na mňa nikdy nedajte, som hrozná v tipovaní). 

Väčšina ženskej populácie by na takéhoto zvodného samca zareagovala milým úsmevom a snažila sa upútať jeho pozornosť. Čo je pochopiteľne, celkom normálne.

Ako som zareagovala ja? Akonáhle sme (náhodou) nadviazali očný kontakt a jemu z tváre neschádzal ten príjemný úsmev, ktorý so mnou nemal nič spoločné, jednoducho bol príjemný, stiahla som sa ako korytnačka. 

V hlave mi zaznel signál: Varovanie, príťažlivý chlap na dohľade! Príťažlivý chlap! Chlap! CHLAP!!!!

A ja som zrazu nevedela, čo s tým pokémonom mám robiť. Fakt. Čo teraz???? A tak som spravila to jediné, v čom som fakt dobrá, sústredila som sa na svoj X-Men-Faktor neviditeľnosti a dúfala som, že sa ku mne ani za boha nepriblíži. 

Skutočne neviem, čo sa to so mnou v takých prípadoch deje. Som ako posadnutá debilitou, či niečím podobným. Ach, jaj. 

A vážne, ako keby mal taký samec záujem akurát o mňa. Pf. Hlavne pri chudučkej kráske v mini šatách, ktorá pred nami trikrát prešla, akože nevie, kde má stáť. Nezožrali sme ti to, dievča!

Napriek tomu som si trochu vydýchla, keď sa tá záhadná 50-ka konečne dotrepala. Cha-Cha. Chyba. 

Môj (navždy) neznámy samec sa rozhodol na ňu tiež nastúpiť. A čo som spravila? Ďalšiu hlúpu chybu. Nenastúpim predsa na rovnakom mieste, ako on, preboha. Čo ak mi prepáli oči svojím dokonalým pohľadom! Kdeže, ja som nastúpila pri konci, kde na mňa čakal jediný človek, s ktorým by som sa už nikdy stretnúť nechcela (okrem profesorov zo strednej).

Zlodej Nerobotný.

Ľuďom ich typu sa vždy zďaleka vyhýbam. Sú to presne tí jedinci, u ktorých už z diaľky vidíte, že nemajú nič dobré za lubom. Sú neprimerane oblečení, príliš hluční a majú ten nebezpečný pohľad typu: Mám IQ -10 a nebojím sa ho použiť!

Tentoraz som sa im však nedokázala vyhnúť. Rútili sa von a my sme sa chceli vtlačiť dnu. Bolo ich viac a komunikovali medzi sebou. Pani, ktorá stála predo mnou, váhala príliš veľa a ja som nechápala, na čo do čerta, čaká. Veď sa pred nami zatvoria dvere! 

A keď som sa konečne vtrepala dnu, jeden starší pán, na pohľad človek Nerobotný, sa pretlačil presne na opačnú stranu a zastal mi cestu. Najprv som nechápala, prečo tam tak stojí. Nemal by vystupovať? A potom... prečo ide na druhú stranu, takto sa pred ním dvere zatvoria!

Lenže vtedy začal rozprávať a o sekundu neskôr som si uvedomila, že nielenže je na mňa až nechutne natlačený, ale jeho slová sú venované práve mne.

"Milá slečna, ako sa máme?" pýtal sa a z predného vrecka mojich nohavíc mi vyťahoval mobil.

Len aby som bola úprimná, neznášam oslovenie "slečna". Zatiaľ ma ním neobdaril totiž ani jeden fyzicky/psychicky príťažlivý či normálny človek. Väčšinou to boli bezdomovci či iní žobrači peňazí a teraz práve človek, ktorý ma chcel okradnúť.

Okrem toho, mal neskutočnú smolu. Nie len tým, že sa so mnou začal milo rozprávať. Čo bolo samo o sebe podozrivé. Chápete, toto je reálny svet. Tu nikto nie je milý bez dôvodu. Nemyslite si, že som mu fandila, ale keby že chce odviesť lepšiu prácu, mal to urobiť opatrnejšie. 

O čom to tu kecám?!! Dávam rady zlodejom? Ach, do riti s tebou, Ricky!

Smolu mal aj preto, že som mala na sebe tieto super-extra-mega tesné rifle. Ktoré nielenže nedali dýchať mne, ale mliaždili aj môj mobil. NIKDY si nedávam mobil do vačku tak, aby ho bolo vidno či aby bol terčom. Toto bola výnimka (a tiež tieto rifle) a do vačku sa mi celý nezmestil. A pretože má biely kryt, dosť bil do očí. Dala som si ho do vačku len preto, že v ňom mám zrkadlo (tie aplikácie sú mrte dobré!) a chcela som sa trochu upraviť (bietch please!). Ten vačok (neviem, kto ho tak prišil, ale ďakujem mu) je však taký tesný, že sa mi do neho nielenže ťažko rvú veci, ale dosť agresívne ich treba aj vyberať.

Takže pán Zlodej s tými jeho jemnými zlodejskými prstami nadarmo hladkal môj mobil, jemne by ho odtiaľ nikdy nedostal. Muhaha!

Poviem vám, ešte nechutnejší pocit, ako keď sa na vás tlačí cudzí chlap a cítite, že sa dotýka niečoho, čo je vaše (a tým nemyslím žiadne moje orgány), som nezažila. Bolo to odporné a zároveň desivé, lebo v mihu sekundy, ako som si uvedomila, o čo mu ide, som spanikárila. A samozrejme, silno buchla po vrecku. 

Keď som už v pohode sedela s mobilom bezpečne uzatvoreným v mojej taške, napadli ma rôzne scenáre, ako som MALA zareagovať.

1. Napríklad, vykríknuť: Chceš kradnúť, ty bastard sprostý? Dúfam, že si dolámeš prsty, keď budeš vystupovať! (a následne sledovať, ako sa ma zastanú ostatní cudzí ľudia z MHD a dokopú ho k bezvedomiu).

2. Nahmatať na jeho tukmi obalenom krku ten citlivý bod, ktorý by mu vyslal do tela kŕče a on by sa nevedel dostať ďalej (netuším, kde je, ale vo filmoch ho vždy trafia správne).

3. Teatrálne vytiahnuť z druhého vrecka prútik a zvolať: Cruciooooooooooo!

4. Teatrálne vytiahnuť z druhého vrecka nôž a vysekať z neho vnútornosti.

5. Teatrálne vytiahnuť z druhého vrecka ďalší mobil a zvolať: Godmother, odhoď Samovu ruku, mám pre teba misiu!

Avšak coolové filmy a realita, to je čosi celkom iné. 

Namiesto toho, aby som spravila niektorú z týchto piatich vecí, alebo aby som ČOKOĽVEK spravila, iba som zalapala po vzduchu a ticho zhíkla. S vypúlenými očami som sa chytila vačku s mobilom a sledovala (naďalej s očami vyliezajúcimi z očných jamiek), ako môj pán Zlodej ležérne vyšiel z MHD. A nepovedala som ANI SLOVO!!! Vŕŕŕŕ!!!

Ale za to moje teatrálne vzdychnutie by som určite dostala Oskara. Fakt. Musela som vyzerať ako tie baby z Pretty Little Liars, keď zistia, že ďalší ich známy zomrel a o päť minút už riešia, čo si dajú na večeru.

Takže... áno. Dúfam, že si ten milý ujo cestou domov polámal prsty. Alebo mu niekto odsekol jeho oné. Čokoľvek, čo veľmi bolí. :)

Môj šokovaný výraz bol asi takýto: 

Vrrrrrr, sexiiiiiiii!

Welcome back...

Po dlhšej prestávke som sa rozhodla znovu obťažovať verejnosť svojimi zmysluplnými príhodami. 

V súčasnosti sú prázdniny (thanks-for-the-obvious-bietch) a ja mám veľké plány!

Ha-ha. NEIN!

Nemám plány. Ja nikdy nemám plány. Som lenivá ako Garfield a toto intenzívne ničnerobenie mi až príliš vyhovuje. Mea culpa. 

Napriek tomu sa mi prihodilo v poslednom čase dosť veľa zaujímavých vecí. Kde by som len začala...

Ach, jasné.

1. VZALI MA NA VÝŠKU! Áno, ešte stále som z toho v šoku. A ešte stále tomu nemôžem uveriť. Skrátka... vau! Viem, že sa vraciam do tej ošarpanej budovy s mnohými "zaujímavými" vyučujúcimi, no napriek tomu sa nemôžem dočkať okamihu, keď sadnem za počítač a začnem si organizovať svoj rozvrh. Kňu! 

Nemyslite si však, že si neužívam prázdniny, cítim sa však trochu neužitočná (lebo aj SOM neužitočná) a trochu mi chýba učenie sa. Za toto prehlásenie sa o dva mesiace budem nenávidieť, som si toho plne vedomá.

2. Začala som cvičiť. Nie, ešte nevyzerám ako profesionálny športovci, ale už mi k tomu veľa nechýba. Ha-haaaaaaa! Hm, dnes nie som veľmi vtipná, však? Ide však o to, že čo vypotím (a verte mi, oveľa radšej by som sa tak spotila pri frickle-frackle), to zároveň aj zjem, keď celá fit skočím hlavičku do chladničky a s nadľudským odhodlaním spustoším všetko, čo zaváňa tukmi a umelými farbivami. Takže... v podstate cvičím len preto, aby som zo seba mala dobrý pocit. 

3. Hodor hodor, hodor hodor hodor. Hodoooooor! Hodor hodor hodor, hodor? (Prepáčte, musela som.)

4. Včera ma poprosili či by som niečo nenakreslila a ja... som sa do toho hneď pustila! Chápete? Nezáleží na tom, že to beztak nestíham, predsa som to nenechala na poslednú chvíľu. Som na seba fakt hrdá. (Ts, Narcis!)

A... myslím si, že to bolo všetko. Okrem toho, keď mi skoro ukradli mobil, ha-ha! Ale o tom sa ešte tuším viac rozpíšem. 

Hm, vlastne sa mi toho neudialo dokopy nič zaujímavého. Why is my life sooo boring? 

Dobre, prestanem fňukať. V poslednom čase som vlastne celkom happy. Zrejme za to môže môj imaginárny frajer (ešte som vám ho nestihla predstaviť) a veľa čokolády, ktoré sa mi podarilo skonzumovať za veľmi krátky čas.

No a teraz idem zjem svoje pocity (mama práve objednala pizzu). Hurá, kalórie! 

Twitteh, I can´t live without you!

Viem, že sú na svete aj väčšie problémy, no... NEFUNGUJE MI TWITTER!!! A teraz ako mám stalkerovať celebrity? Odkiaľ mám nabrať všetky tie novinky, nezmyselné tweety?? Kto mi pošle info o tom, čo večerala Barbara Palvin, alebo kde sa presne nachádza a čo robí Niall Horan?

Viem, niektorí ľudia majú vlastný život. Pch! Ja radšej sledujem životy iných. Tích, ktorí stále niečo robia, chodia na žúrky a podobné srandy. A ja si natiahnem svoje ružové pyžamo, objednám si pizzu a možno si po dvadsiaty raz pozriem This is us. Môj život je skrátka úžasný!

Hm... práve ma napadli minimálne dve videá od Shana, ktoré sa presne hodia do tohto článku. Taaakže tí, ktorí rovnako ako ja nemajú život a bez twitteru si zrazu nevedia čo so sebou počať, posielam vám dve veľmi dojímavé videá.

Ale aj tí, ktorí žijete, mrknite si to. Shane je jeden z môj najobľúbenejších youtuberov. Je to debil. Ale v dobrom. A psychopat. No, presvedčila som vás?

Tí, ktorí si to nepozrú, skončia rozsekaní  pod posteľou Godmother. Už tam má jednu obeť. Tak si dávajte pozor!!! Robím si srandu. Je 1:40 a. m. a namiesto toho, aby som spala, tu smútim za jednou stránkou. Ktorá má dočasnú kómu.

Tak, poďme na to:

1. Krásna klasická skladba, ktorá dojme aj tie najchladnejšie srdcia.

2. Story of my life... tak trochu v mojom prevedení... Nie, v skutočnosti sa na Shana nepodobám. Výzorom. Vážne.

Konečne som prišla na to, prečo nemám chlapa!!!

Objasnili mi to moje kamarátky. Vraj keď uvidím niekoho, kto sa mi trochu páči (viete si predstaviť, čo sa udeje pri jedincovi, ktorý sa mi veľmi páči), nahodím takýto ksicht:

Presne tak. A ako som sa tak pozerala na túto psychopatickú, no strašne zlatú kôpku ľudského nešťastia, napadlo mi, že máme čosi spoločné. Nie, nevyzerám ako narkoman. To sa totiž Gollumom snažil spisovateľ naznačiť, nie? Nie? Oukhäääi, sorry. Zrejme som sa nad tým príbehom až príliš zamyslela. 

Hm, keď už hovoríme o tomto "diele", bol to jediný film, v ktorom som mala Orlanda Blooma rada. Hral elfa. Teplého elfa. Teda, vyzeral tak. Ale bol v pohode. A ja nie som homofobik. Gayov mám náhodou celkom rada. A potom sa pozriem na jeho bývalú manželku (Mirandu Kerr) a už mi nič nedáva zmysel. Ako nič v zlom. Ale Orlando Bloom a bývalá Victoria Secret modelka? No dobre, zrejme mám zvláštny zákal v oku a nevidím to jeho vyfešákované bytie. Moja chyba. Ale... zasa som celá odveci.

Takže. Čo mám spoločné s Gollumom? Ide sa na to:

1. Bol posadnutý. Riadne posadnutý. Predmetom, ale aj tak. Mňa keď niečo (alebo niekto) zaujme, som tiež posadnutá. Doslova. A neskutočne. Nebezpečne. Asi v tom bude ten problém. Myslím, že žiadny chlap nesníva o babe, ktorá sa na neho vrhne so slovami: "Chcem tvoje deti!!!!" Ee... počkať... ja nemám rada deti. U mňa by to zrejme bola veta typu "Oddaj sa mi, tu a teraz!". A nie, ja nie som bývalá Victoria Secret modelka. A väčšinou sa mi nepáčia nadržaní fetišisti s nedostatočným sexuálnym životom. Hovorím väčšinou, lebo nikdy nemôžete vedieť.... Niektorí ľudia sa vedia riadne pretvarovať.
2. Šušlal. Ja kokcem. Keď som nervózna a to som väčšinou, keď vidím nejaký rádioaktívne príťažlivý objekt. Ak sa mi podarí nezakoktať, môj defekt sa premiestni do chodidiel a ja sa potknem o vlastnú nohu. Alebo narazím do dverí. Alebo sa mi kabát pri vystupovaní na schody zasekne o niečo a ja tam minútu balansujem s tupým výrazom na tvári, zatiaľ čo ma môj "idol" po celý čas pozoruje. Nie, tentoraz si nevymýšľam. Fakt sa to stalo. Ešte stále sa kvôli tomu mám chuť riadne vyfackať.
3. Asi takto vyzerajú moje vlasy, keď sa spotím, vyleziem zo sprchy alebo sa ráno zobudím. No čo už, nenarodila som sa s hustou hrivou. Sexi, však?

Čo s ním nemám spoločné? Nerada niekomu oddeľujem prsty od zvyšku ruky. Je ľudí skôr sťahujem z kože. 

No dobre, nechcela som, aby to vyznelo deprimovane. Nie sťahovanie z kože. To ma celkom baví. Ale Gollum je tu celkom zlatý, no nie? Kvôli nemu som pozerala ten film. Bol trochu nudný na môj vkus. Ten film. Ale na Dobbyho rozhodne nemá. Ten Gollum. Včera zomrel. Ten Dobby. (Do riti, toto je komplikované!) Zasa. Neplakala som len ja, aj otec bol smutný. Áno, naša rodina bežne reve nad smrťou neexistujúcich postáv. Ale Titanic zatiaľ vedie. 

No dobre, pôjdem radšej spať, lebo tu popíšem ešte viac blbostí. Oyasumiiiiii! :)

P. S. Ach, aby som nezabudla!!! Nechcela som uraziť Orlanda Blooma, okej? :D Viem, že je to dobrý chlap. Tie jeho kučery a všetko. Len ja mám hrozný vkus. Takže... mier? :)

That moment - 1D

Ako sa mi žije v Narnii? Trochu... zle. Vôbec to nie je taká sranda, ako sa zdalo vo filme. Filmy klamú. Miešajú napríklad schizofréniu s poruchou rozštiepenia osobnosti. Neviem, ktoré je horšie.

To je však jedno. Mám urgentnú potrebu sa posťažovať. Nie je to nič hrozného, no....
Na začiatok by ste sa však mali mrknúť na toto zlatíčko:

Ach, do očí sa mi hrnú slzy. Táto voňavka je taká ružová! Nebo pre moju dušičku. Jej predchodkyňa mi tróni v mojom ružovom raji hneď vedľa Hello Kitty držiaku na bižutérie. A ja rozhodne musím mať aj túto novinku!!!

Ide však o to, ako ju zohnať? Nedávno uverejnili zoznam krajín s dátumom, kedy sa už budú dať kúpiť. Samozrejme, naše milované Slovensko tam nebolo. Ako - je mi jasné, kopa ľudí 1D neznáša. Ale nehovorte mi, že by sa nenašlo dosť tých, ktorí by si ich voňavku kúpili. Come on, nemusíte byť fanúšikovia! Voňavka je to pekná a vonia úžasne (mama mi ju neustále kradne a ona ich veru nepočúva). 

No dobre, nevraždite ma. Ide len o to, že napríklad taká Christina Aquilera ich má u nás už celú zbierku. Bol by taký hriech sem zohnať aspoň jeden druh od chalanov? Dokonca aj Justin Bieber má jednu!!! Ktorá sa až príliš nápadne podobá na ženský pohlavný orgán... Okej, nechcem zabŕdať.

Len som už trochu mrzutá. To je všetko. 

Ale ja prídem na nejaký spôsob! Dúfam však, že to nie je len limitovaná edícia.

Koniec koncov však myslime pozitívne! To hovado žlté mi svieti do okna, je prvý jarný deň, mala by som sa usmievať. To by som nesmela neznášať jar, všakže. Vtedy totiž všetko ožíva. Áno, myslím tým vás, vy sprosté chrobáky! 

Exkurzia v Panta Rhei

Viem, ten názov je fakt trafený, no nič lepšie ma nenapadlo. Ide o to, že som včera trochu skočila na "blic" do sveta kníh, pretože.... je to najlepšie útočisko (a ste skrytí pred očami neželaných ľudí... v prípade, ak by tam ktosi predsa len zašiel, môžete sa schovať za niektorú z políc, alebo sa zahrať na pštrosa a strčiť si hlavu do jedného z tých veľkých atlasov) a ja knihy zbožňujem, takže sa tam cítim vždy príjemne. 

Teda, nie vždy. Včera som sa príjemne teda vôbec necítila. Sčasti si za to môžem aj sama, no nemohla som odolať! Totižto, len čo som ta vošla, oči mi skoro vypichli tieto tri knihy:

A okrem záchvatu smiechu, ktorý ma chytil, priam ma ovalila neznesiteľná túžba spraviť o tom vine video. V súčasnosti je to celkom cool, no nie? Každý robí vine videá. 

Teda, tu v Narnii ani nie, ale... veď tu NIKTO NIČ nerobí! Všade len ekonomika, banky a tie nezmyslené reklamy s tými modrými postavičkami, DEBILNÝM zeleným mimozemšťanom a Jane Eyrovou, na ktorú sa nevieme dostať, lebo sú lístky už vopred vypredané!!!!

Fajn. Som v poriadku. Naozaj. Chcela som len naznačiťť, že tu u nás sú ľudia veľmi... konzervatívni. A chladní. Nič v zlom. Ale pre tých weirdo ľudí ako som ja, je to trochu nuda. Mier!

Vráťme sa k téme. Minule jedna baba dala na vine video, v ktorom napodobňovala Perryho z Phineasa a Ferba. A vydávala pritom čudné zvuky. Vyzerala čudne, znela čudne. V obchode plnom ľudí. Viete, kto sa na ňu pozrel? Presne tak. Nikto. NIKTO.

A ja si v Panta Rhei vytiahnem mobil a "odfotím" knihu s veľkým Á-čkom. Potichu, nenápadne. A viete, čo sa stalo? Okamžite ku mne pribehla jedna zamestnankyňa a s fakt "úprimným" úsmevom sa ma spýtala, čo som tam fotila. A išla sa na tú knihu pozrieť. Zrejme čakala, že sa z tej malej police vystrčí hlava Johnnyho Deppa. Keď som jej len oznámila, že som fotila jedno nudné Á-čko, podozrievavo zúžila oči. 

Na mikrosekundu som mala nutkanie jej vysvetliť, ako to vlastne s tou osobou A. je, no nechala som to tak. Je to príliš dlhý príbeh a aj tak by mi neuverila, že fakt stojí za to fotiť všetko, čo má s A. niečo spoločné. Lebo ono to stojí za to! 

Môj príbeh by však aj tak nepochopila. Bola to postaršia pani. Zrejme je už v dôchodku a nudí sa doma. Tak radšej otravuje vysokoškolákov. Nemám rada postaršie panie. Teda, tohto druhu. Falošný úsmev, tá príšerná trvalá a oči, ktoré vidia všetko. U nás v dedine je ich neúrekom. Nikdy nechcem skončiť ako ony! A ak už áno, tak bez tej trvalej. Kedy už konečne vyjde z módy?! Je to také to evergreen grandma-style? 

Mimochodom... je zakázané v Panta Rhei fotiť? Možno som hlúpa, no netušila som. Veď preboha, čo by som tým mohla propagovať? Tie knihy si môže prísť pozrieť KAŽDÝ! Aké problémy by som im mohla spôsobiť? 

Beztak, to video som náhodou vymazala. -_- Áno, môj pokus vyšiel nazmar. Musela som tú hlúpu knihu vziať znova a medzi poličkami si ju odfotiť. A potom ešte dve ďalšie, ako vidíte. Cítila som sa ako úplný zločinec. Všade boli tí predavači v červenom a stále som mala pocit, že ma onedlho vyrazia. Nestačí, že mám jedného nepriateľa v Eurovei v Panta Rhei a tiež aj v mekáči, ešte si zavarím aj v Auparku? Zrejme som rodený troublemaker. 

Tak, ale nakoniec sa mi to vine video podarilo. A nejakým zázrakom som z neho vyčarila tento gif. Viem, je to blbosť, no som naň patrične hrdá. A. pre Tatianu a pre mňa... zvyšné dve. Hej, Hazza je všade. Doslova. 

Ale... myslím si, že už do toho kníhkupectva v Auparku viac nevstúpim. Po celý čas som potom mala pocit (už keď som odviedla ten horibilný zločin neregistrovaného fotenia pre verejnosť do konca), že ma zamestnanci sledujú na každom kroku. Nepomohol mi ani fakt, že som mala topánky, ktoré neskutočne klopkali.

A pritom ani nie sú na veľkom opätku, preboha! Ten si totiž nemôžem dať. Zabila by som sa. Som schopná potknúť sa, aj keď stojím na jednom mieste. Naozaj. V mojom mozgu sa občas udeje také menšie zemetrasenie a ja stratím rovnováhu. Keby ste do google zadali slovo clumsy, vyšlo by moje meno. 

Práve preto štekle nekupujem. No ale aj tieto precízne topánočky spôsobili hluk, ako keby sa tade premávala godzila. Tak som to nakoniec vzdala. Priznám sa, okrem toho, že som nedokázala byť nenápadná, som sa aj trochu bála. FAKT som mala pocit, že ma niekto sleduje. Dúfam, že to nie je začiatok schizofrénie. 

Cha, ale nie. Seba by som nepriala žiadnej schizofrénii. 

P. S. Skutočne netuším, prečo sem pridávam anglické slová. Ako keby som vedela po anglicky. Myslím, že viete, že neviem. Je to len môj príšerný zlozvyk. Fakt sa zaň ospravedlňujem.

P. P. S. Slová "Panta Rhei" nedokážem napísať správne. Stále robím preklepy. V mojom mozgu sa to zakódovalo ako Phanta Rei. A keď sa v mojom mozgu niečo zakóduje, bohužiaľ to tak už aj zostane. Takže toto je zrejme posledný-krát, čo sa zmieňujem o Panta Rhei. Odteraz to bude You-know-what. 

Baba posadnutá ružovou :3

Vintage fashion je skrátka cool!

Nech si každý hovorí, čo chce. Tento štýl je skrátka taký kawaii, až to možno niekoho bolí (zrejme aj viacerých). Dneska som si však zaobstarala blúzku presne takéhoto štýlu (samozrejme, ružovú) a som z toho hotová (fakt prekvapivé, však?).

Nie, žeby som si to zaslúžila. Teda, kupovať pre seba veci. V poslednom čase som dosť zlenivela (rozumej pod tým posledné tri roky). 

Ale. ALE!!!! 

Rozhodla som sa, že od zajtra... teda odo dneška sa už budem učiť. Naozaj. A mám pre vás šokujúcu novinku.

!!!

No dobre, nie je to nič extra. Akurát, že prídem o veľkú časť svojich vlasov (fňuk). So mnou sa to deje už v podstate od malička. Viete, I´m a 90th bitch. (I love it! Tu-tu-tu-tuuu-tu-tu-du... Tá pesnička je catchy!) Čo znamená, že som si v detstve pretrpela štýl vlasov "na hríbik". Pred pár rokmi sa mi podarilo fotku, na ktorej som s týmto účesom a fakt vražedným pohľadom (mohla by moja podobizeň hrať v horore Mama) za silného protestu mojich rodičov zo steny zvesiť. Ešte stále ma z neho striasa. Je normálne, že sa bojím sama seba? Hm, v podstate sú deti dosť strašidelné, takže... Ale k veci. Odvtedy mi moje "jemné" vlásky narástli len raz. Mala som osem rokov. A odvtedy... kedykoľvek sa mi zdá, že to už vyzerá nádejne, prídu nožnice a ja zasa skončím oskalpovaná.

Bude tomu tak zrejme aj teraz. Ach, jaj. Ale sú na svete aj horšie problémy, všakže?

Napríklad, že ma čochvíľa vyrazia zo školy (2x fňuk), lebo som lenivá. A blízko školy máme mekáč. Keby tam nebol, asi by som aj menej blicovala. Alebo ani nie. Ale predsa... Shame on you, Ronald McDonald!!!

A SAMOZREJME, zasa som z niekoho celá paf. On je v pohode, jeho nos je DOKONALÝ, má však jeden maličký problém.... priateľku. Fuck! Alebo priateľa.... Hm, toto 21. storočie mi už niekedy poriadne lezie na nervy. 

A keď už hovoríme o tom 21. storočí, mohli by už LÁSKAVO skončiť tie voľby? Ako vážne, chápem, že sa jedná o čosi dôležité a blablabla, ale stále čumieť na tváre politikov všade, kam sa pohnem.... Občas sa cítim ako v knihe od Orwella 1984. Veľký brat ťa sleduje!!!

No nič, idem spať. Dnes som celkom roztržitá. A myslím si, že ste si to aj všimli. Tak, už vám nebudem ďalej kaziť večer/noc.

Perverzné sny vám praje

Baba posadnutá ružovou :3

Konečne som ťa našla...

...dojímavý príbeh o maskare.

Toľké roky prežité množstvom klamstiev a podvodov, márneho hľadania, tápania v neistote či to tentoraz skutočne bude ono a prežívania neustáleho sklamania z nenaplneného... Asi takto by svoj život opísali moje mihalnice, ktorých snahou bolo už od ich prvého mrknutia sa zviditeľniť a dať svetu najavo, že ony veru patria k mojim očiam a že sú to riadne "žmurkačky". Doteraz sa im to však nepodarilo. A potom prišla ona.... a všetko sa zmenilo...

Ja viem, už mi šibe. Ale uznajte, bol by z toho celkom fasa príbeh. A možno nie. 

Týmto dojímavým úvodom som len chcela vyjadriť jeden z problémov, ktoré trápia každé dievča/ženu a ich mihalnice. Správna špirála. 

Nie je to také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá, páni! 

My nežné stvorenia o tom už vieme svoje... 

Tento kozmetický výrobok sa totiž hľadá čertovsky ťažko. Nie, že by ho na trhu nebolo dosť, ktorý z nich je však ten, ktorý ulahodí práve nám? Väčšina špirál pekne vyzerá navonok, reklama na ňu nám vyrazí dych, sľubuje trojnásobné zväčšenie objemu, 3D efekty (ktoré som doteraz nepochopila, ale fajn - matika mi nikdy nešla) a množstvo výhod, ktoré za to stoja.

Ale v  99, 9% prípadoch za to nestoja.

Teda, u mňa nie. Moje milované mihalnice sú totiž jedným z mála vecí, ktoré sa na mne páčia. Lebo mi ich príroda nadelila veľa. Lenže väčšina špirál mi ich buď zlepila, alebo sa na nich vytvorili hrčky, ktoré až príliš pripomínali nožičky zdochnutých pavúkov a chrobákov s rôznou veľkosťou chodidiel, prípadne mi stačilo jedno žmurknutie a mihalnice mi znovu poklesli a mňa išlo rozhodiť.

Nuž, a keď ste podobné veci zažili aj vy, viete, aké je pomyslenie na to, že ste vyhodili tie peniaze zbytočne, umárajúce.

Nie je to koniec sveta, ale... mihalnice si zaslúžia tiež trochu pozornosti, no nie?

A potom... tie reklamy. Dodnes nad nimi žasnem. Zopárkrát sa pristihnem pri tom, že nechápem, ako tých marketingových a neviem akých ľudí mohli zamestnať. Ako vážne. To ich nič lepšie nenapadlo? Aj keď... v tomto prípade odvádzajú oveľa lepšiu prácu, než by mali. Myslím v oblasti "krása a zdravie".

Rozosmejú ma predovšetkým reklamy, ktoré propagujú šampóny, prípadne farby na vlasy. Za okamih sa na hlave dám zjavia čudné tekuté vlnky (ale vážne, vyzerá to tak!), ktoré si žijú vlastný život a vlnia sa aj vtedy, keď sa daná modelka nehýbe. Z takýchto kreácií by sa na zadok posadil aj Walter Disney, ktorý bol teda geniálny, ale kvôli nemu som v detstve mala mylné predstavy o vlasoch (pozrite si jednu disneyovku s nejakou princeznou a pochopíte - myslím tú klasickú, nie dnešné počítačové blbosti).

Keď sa na to pozriem s odstupom, s mihalnicami to až tak nepreháňajú. No dobre, ale áno! Modelkám (teda... väčšinou sú to modelky, nie? Len aby som niekomu nekrivdila) nalepia umelé, úžasne dlhé a husté mihalnice a prostredníctvom nich propagujú špirálu, ktorá s nimi nemá nič spoločné. A potom nechápeme, prečo to u nás nevyvolalo rovnaký efekt. No, vari prečo?

Ale aby som sa konečne dostala k tomu, čo som mala v úmysle ešte na začiatku...

Ja som svoje šťastie skúšala neustále. Teda, záležalo to od môjho vreckového. Po neviem koľkých pokusoch som to už takmer vzdala, keď som jedného dňa zazrela novú reklamu od L´oreal (napísala som to správne?!). Propagovala ju Barbara Palvin, moja najobľúbenejšia modelka. Bola dokonale nalíčená, s mega-extra-super umelými mihalnicami a v podstate nám chcela nahovoriť, že tá špirála je super. 

Tak, poprvé, ona je jedna z Victoria Secret modeliek. Vyzerá bohovsky aj nenalíčená. Prečo nás, obyčajných smrteľníkov, tak strašne zavádzajú?! A potom dúfame, že si nanesieme trochu farby na líčka a budeme mať rovnako dokonalý nos ako ona (fajn, dúfam v to len ja. Neustále). 

Ehm, dobre, skončím radšej s týmto tu, čo som načala. Nechcem začať fňukať. Vlastne, dnes som celkom pozitívne naladená a nechcem to tu kaziť myšlienkami na svoj nos. Zamerajme sa na mihalnice. Znova.

(Ako vážne veľmi, veľmi zmysluplný článok.... Never miiiiiiind!)

No, ale tá reklama ma nezaujala len kvôli Barbare. Nová špirála sa volá "Manga". A ja, ako pravý otaku (blázon do všetkého japonského - hlavne filmová a komixová tvorba) som sa priam pricupla (ako tá ťarbavá morská hviezda z Nema) na obrazovku. 

Barbara. Manga. A tam samé gýčové vecičky. A na konci povie: Kawaii! Toto musím mať! TOTO MUSÍM MAŤ!

Cítila som od očakávania vibráciu v každej jednej z mojich mihalníc (nie, neužívam drogy), keď som si tento výrobok kupovala.

A verte mi, či nie - ono to FUNGUJE!!! Prvá špirála, ktorá ma nesklamala. Moje mihalnice našli konečne svojho sponzora. Teraz mám ozajstné kukadlá. Kyaa!!!

Hmmm, možno bude ten Over attached fangirl look oveľa hodnovernejší... Ešte uvidím, na kom ho vyskúšam....

V konečnom dôsledku, viem, že toto všetko, čo som tu napísala, je jedna veľká blbosť, no tiež si myslím, že moje mihalnice si jeden takýto článok zaslúžia. Teda... no... hej. Ehm...

Takže, aby som dokázala, že neklamem, prikladám sem fotku svojich očí (ďalšia partia môjho tela... nejako to tu rozbieham!).

P. S. Nezľaknite sa!

P.P.S. Ja som vás varovala...

P. P. P. S. Počkať, horné mihalnice vyzerajú tak trochu ako nožičky pavúkov. Nie? Ale sú to pekné nožičky pavúkov. Pavúčíc modeliek. A hotovo. Vyzerá to dobre. Bodka!! (už som fakt mimo)

Trochu šibnutá Baba posadnutá ružovou :3

Small gift - big smile

Úprimne? Mne samotnej pri pohľade na túto tašku napadne: Zomrela som a ocitla som sa v nebi? Hej, som tá, ktorá dúfa, že sa nebo neskladá z tých trápnych anjelikov (pf!) s ich smiešnymi harfami, ale že tam poletujú ružové nadýchané obláčiky (niektoré s nádychom fialovej) a premávajú sa tam Hello Kitty postavičky. A je tam prinajmenšom jedna dúha a fontána plná Milka čokolády. Teda, ja si tak život po svojej smrti predstavujem. Mám vysoké nároky? Nech!

Ide o to, že keď som v Auparku naklusala do obchodu, ktoré nesie logo práve tejto japonskej kawaii neko a zočila tam svoju kabelku snov, netušila som, že ju zabalia práve do tejto OBROVSKEJ papierovej tašky.

Ja sama som sa pri jej odnášaní cítila v siedmom nebi, no v skutočnosti som zrejme vyzerala ako mamička, ktorá práve nakúpila svojim pätorčatám darčeky na narodky. Možno som paranoidná, no KAŽDÝ si ma obzrel. Tak fajn, nebola som práve nenápadná, no pokladala som to trochu za neslušné, no nie? Čo je také čudné na babe, ktorá kríva, (lebo má pľuzgier na jednom chodidle od istej sprostej topánky) oči jej žiaria nekonečným psychopatickým nadšením a teperí sa s jednou veľmi ružovou a jednou OBROVSKOU Hello Kitty taškou?

Vrcholom bolo, keď som sa cestou domov stretla s babkou a ona na mňa: "Komu kupuješ hračky?" Vŕŕŕ!!!!! Len za to, že je to Hello Kitty a je to zlaté a presladené, to ešte neznamená, že táto značka má len hračky pre deti! Veď si len spomeňme na tú (už riadne dlho omieľanú) reklamu o Tchibo produktoch. No? A že kto má predsudky, však? Nemám rada ľudí s predsudkami!!!! Ani zástancov Goodbye Kitty. Aj ja rada vraždím, ale čo vám Kitty urobila? No?!!

Okej. Rozčuľujem sa tu nad imaginárnym stvorením. Zasa. Do frasa so mnou...

Na záver, len aby ste vedeli, moja izba bola na tom už beztak zle. Spolu s touto taškou a s ďalším návalom ružovej tu už zo steny bude vyrastať cukrová vata. Ja osobne sa však cítim úžasne. Fuck reality!!! 

Najsexi na chlapovi je jeho nos...

...alebo akí chlapi sa mi vlastne páčia.

Mala by som sa učiť a tak ma SAMOZREJME kopla múza. 

No dobre, nejedná sa o nič extra poetické, len zopár faktov o tom, čo sa mi na chlapoch páči a čo nie. Viem, nikoho to nezaujíma, no... už dlhšie som si v hlave vytvorila zoznam vecí, ktoré sa mi na opačnom pohlaví páčia a ktoré nie. A len aby ste vedeli, som mrte náročná. Viac, než by som mala byť. Lebo keď sa nakoniec taký chlap aj objaví (čo sa stáva len vo veľmi zriedkavých prípadoch - ako som už spomenula, som náročná), je to presne ten typ, ktorý o baby ako je moja maličkosť ani nezakopne. Nejdem sa ľutovať, je to jeden z ďalších faktov. Takto to vo svete chodí. Toto je čistá príroda. Orol skalný sa nikdy nedá dokopy s japonskou kačicou (moje veľmi poetické prirovnanie). Ale princíp chápete.

Ale zasa som odbočila od témy. Tááákže... určite poznáte otázku "Čo si na opačnom pohlaví všimnete ako prvé?" a teraz nemyslím povahu (k nej sa dostanem neskôr), ale ten úplne prvý okamih, keď niekoho zazriete a z určitého dôvodu vás zaujme. Od chlapov som počula odpovede ako "najkrajšie na babách sú ich oči", poprípade poznámka o zadku či nohách dotyčnej, prípadne ich úsmev. 

Moje kamošky odpovedali takmer všetky rovnako, buď si u chlapa všimli jeho oči (čo je celkom pochopiteľné, veď oči sú zrkadlom duše - sakra, dnes som nejako príliš básnicky naladená - počuješ to, ty Štúr?), alebo (a to doteraz nechápem) ruky. Ako hej, je pekné, keď má chlap dlhé prsty (nie, nie z toho dôvodu... aj keď... khm, no, ale teraz to myslím vážne!), ale v živote ma nenapadlo niekomu študovať dĺžku čiar osudu na rukách. Aha, často spomenú ešte aj pery. 

A to je všetko v poriadku. 

Ale PO KAŽDOM, keď JA zodpoviem túto už mnohými generáciami omieľanú problematiku (inak, mala som dosť hektický deň, tak sa zrejme budem vyjadrovať ako sfetovaná - to ten stres - ale môj stav ste si už zrejme všimli), každý na mňa pozrie, ako keby mi na hlave vyrástli rohy. A potom nasledujú dva typy reakcií:

• neveriacke zízanie a potom otázka "To myslíš vážne?" vyrieknutá tak opatrne a pomaličky, ako pri duševne posadnutom jedincovi,
• alebo pobavený smiech a po zistení, že som to myslela skutočne vážne, naberie slovo ROFL reálne rozmery. 

Pre mňa totiž najpríťažlivejšia partia chlapa je jeho.... NOS. Z pre mňa neznámeho dôvodu mám na chlapské nosy strašnú slabosť. Väčšina ľudí sa ma spýta, ako je to možné. A ja neviem. Skrátka... patrí to tiež k ich tvári, nie? Rovnako ako oči či pery. Prečo by sa mi nemohol páčiť akurát ich nos? Viem, že to znie čudne, no je zopár chlapov, u ktorých sa mi páči akurát len tá ich partia tela. A som naň schopná čumieť celú večnosť a obdivovať ho (táto veta vyznela fáááákt nesprávne).

Je jeden chalan. Cestuje so mnou autobusom každý utorok a stredu. Inak, ani v tvári nie je škaredý, ale to teraz nie je dôležité. Skrátka, akoby naschvál, nikdy nemá miesto na sedenie a stojí vždy tak, že sa mi črtá dokonalý pohľad na jeho profil. A verte mi, na ten jeho dokonalý nos som schopná čumieť riadne dlho. Niekedy príliš dlho.

Zniem creepy? Viem. Ááále, toto je len začiatok môjho nosového-takmer-fetišizmu. (Je to TAKMER- fetišizmus. K fetišizmu totiž patrí aj sexuálne ukájanie sa nad dotyčným objektom. Ako nič v zlom, ale bŕŕŕ! Až tak zle na tom nie som.)

Teraz si poďme zadefinovať, aký typ nosu sa mi páči. Nie, nie je to jedno. Mám určité kritériá.

1. Chlap musí mať nos. Bodka. Nie, nesrandujem. A ani nenarážam na Voldiho (ktorého mám rada aj bez toho, lebo je to tak trošku psychopat a tých fanúšikujem), ale na bežných chlapov. Ak muž nemá riadny chlapský nos, akoby ho ani nemal. A ak chlap nemá nos, nie je to chlap. Chýba mu dôležitá časť tela. A ja to ignorovať nedokážem. Sorry.
2. Ak už chlap nos má, musí byť nejakým spôsobom výrazný. Teda z profilu. Ale nemám ani veľmi rada vysoko postavené nosy (keď medzi koncom nosa a ústami je príliš veľký priestor - bože, znie to ako nejaká príručka).
3. Niečím musí mať ten nos výnimočný. Teda, ako by mohol byť nejaký nos výnimočný? Musí ma niečím zaujať. 
4. Neznášam, keď má chlap masívny nos ako zemiak, alebo ten typický horenoštek (bŕŕŕ!). Alebo asimetrický. A ešte dlhý zoznám rôznych detailov, ktoré sa mi nepáčia a ktoré tu radšej rozpisovať nebudem.
5. Ak má orlí nos, som hotová! 

Ach, jasné, nechcem tým povedať, že i keď sa už pomaly stávam expertom pri skúmaní týchto partií, že mám aj dobrý vkus. Väčšinou sa ostatným nosy, ktoré sa mne páčia, nepáčia. 

A jé, už riadne dlhú dobu kecám o nosoch. Toto je asi môj najčudnejší článok (a tých mám teda dosť čudných). Zvláštnym spôsobom si jeho písanie ale užívam.

S týmto mojím takmer-fetišizmom sa spája aj mnoho nevýhod. Napríklad si neviem predstaviť reakciu chlapa, ktorému by som pochválila jeho nos. Alebo neviem, či by na mňa nezaútočil slzným plynom, keby som sa ho vzrušene spýtala, či sa jeho nosu môžem dotknúť (áno, je to jedna z mojich... hm... myšlienok, keď vidím pekného chlapa).

Nech je, ako chce, moji kamoši (a každý, kto ma aspoň trochu pozná), sa ma automaticky po každom, keď sa mi niekto páči, spýta"A aký mal nos?" alebo (na moju najväčšiu radosť) naschvál niekomu, kto sa im páči, odkukajú jeho nos a snažia sa mi ho čo najdetalnejšie opísať. Som tá baba, ktorej sa páčia nosy. Zadajte do do googlu a vyjde moje meno.

Apropo, NEEXISTUJE osoba, či je to chlap a či žena, u ktorej by som nevedela, aký má nos. To si pozorne všimnem u každého. A možno sa to sčasti spája aj s tým, že rada kreslím. Tváre. U ľudí si väčšinou do detailu prezriem každý milimeter ich fejsu a zachovám si to v pamäti. Keby sa ma však niekto spýtal, čo mala dotyčná osoba na sebe, nevedela by som odpovedať (A keď áno, vznikne z toho incident ako s tým A. Takže lepšie, že ten módny detail ignorujem).

Tak, neviem, čo by som ešte pridala k tomuto pre mňa NUMBER 1 pri chlapoch.

A keďže som v nálade, táááák sem pridám aj ďalšie veci, ktoré si na chlapoch všímam. Koho to zaujíma, však? Never mind!

Takže, k výzoru:

• Chlap musí byť odo mňa vyšší. Nie je to až také ťažké, lebo mám normálnu výšku (167 cm). Ale skrátka, ak je odo mňa niekto nižší, alebo zarovno mne... neviem... neviem sa na neho pozerať ako na chlapa. Čo už so mnou, však?
• Nesmie mať dlhšie vlasy než po bradu. Alebo nejako tak. To by som ešte možno akceptovala. Ale najlepšie je, ak má krátke vlasy (a ak sú kučeravé a hnedé, to je už riadny luxus!). A pri vlasoch mám jedno čudné kritérium - žijem na Slovensku a je mi zle z toho, aké účesy sa u nás nosia. Chlapi majú vlasy kade tade vyholené a to čosi, čo im zostane, si úplne nagélujú. A pritom by tie vlasy mohli mať všade a bolo by to stokrát príťažlivejšie. Úprimne - ešte som nevidela jedinca, ktorému by ten náš IN účes sadol. A čo je lepšie, ako si zaboriť prsty do jeho vlasov a nemať pritom strach, že sa vám od množstva gélu zlepia ako po aplikácii sekundového lepidla?
• Pery... si až tak nevšímam. Teda, nesmú byť veľmi plné. A páči sa mi, ak má niekto širšie ústa. Má potom aj širší úsmev. A chlapský úsmev - z toho vlhnú nohavičky najlepšie z toho sa každý roztápa.
• Zuby. Nemusí ich mať úplne dokonalé, ale ak má chlap úplne krivé zuby, je to pre mňa čosi veľmi nepríťažlivé. Zuby si okrem nosu všímam tiež celkom aktívne. Chlapské zuby sú totiž tiež sexi! Sú spojené s jeho úsmevom či smiechom!!! A z toho sme my predsa nadržané, no nie?!   
• Tattoo... sa.. mi... nepáči... ale ak by niekto nevyzeral ako tí ľudskí leopardi, možno by mi to ani nevadilo. Veď to nie je až také dôležité, no nie?
• Oblečenie... má každý svojské. Áno, je príťažlivé, keď sa chlap VIE obliekať (počuješ, A.?), ALE si myslím, že to nezohráva až takú dôležitú úlohu. Ak sa len nepremáva po ulici ako Lady Gaga v mužskom prevedení. Potom by však pri ňom bol problém niekde inde.... Aha, aby som nezabudla, NESMEL by si dať na verejnosti tepláky. To je čosi... to sa nedá vyjadriť slovami. Takého zavrieť za zločin prvého stupňa.
• HLAS je dôležitý. Pri ňom však kritérium nepoznám. Sexi chlapský hlas.... mmmm... A teraz povedzte, že to nie je dôležité!

K povahe:

• Niekto, kto má dobrý humor. Kto je úplný debil. Myslím, v dobrom zmysle. Nemám rada vážnych ľudí. Asi aj preto sa mi páčia skôr mladší. Som trochu pedo. Ale... chlap starší odo mňa je už pre mňa starý. Maximálne o rok. Potom sú už všetci veľmi dospelí. A ja som večné decko. Asi tak. Zdám sa vám čoraz čudnejšia? Muhaha! To o mne ešte nič neviete!
• Ktorý kecá veľa, ale nie príliš. Som totiž ten typ osoby, ktorá sa len usmieva a prikyvuje. Teda, na začiatku. Aby som však stratila zábrany, potrebujem niekoho, kto mi s tým pomôže. Trápne civenie na seba a poznámka o počasí... no, thanks.
• Niekto, kto neberie život príliš vážne. Nemyslím tým kariéru a podobne. Ale nerobí si nejaké extra veľké plány vo vzťahu (o 3 roky sa vezmeme a budeme mať dve deti, dobre? ). Z toho ma vždy striasa (nie, žeby som s tým mala skúsenosti, no počula som už všetko možné).
• Ktorý by bol romantický, ale len trochu. Len trošičku. Nemusí mi kupovať burinu. Len byť ku mne milý. A nech mi vymyslí radšej nejakú tajnú zvrhlú prezývku a nie typu "Macík" "Lásočka" a podobné... trápne... veci.
• Nech je zvrhlý. Ako ja. Ou, yeah.
• Nech mi dovolí jesť z jeho jedla. To s jeho povahou nemá nič spoločné, no je to čosi, čo sa mi zdá neskutočne... dôverné? Neviem, som čudná, asi. :D

A viac ma práve nenapadá.

Po prečítaní tohoto článku už chápete, prečo som single. Som príliš detailistka... a... spomínate si na tú japonskú kačicu? No, hej. A som tiež creepy. To viem tiež. Ale ja som len obyčajné dievča, ktoré rado sťahuje ľudí z kože, takže žiadne strachy. Nehryziem, na mučenie používam iné nástroje.

A nie, tento článok NIE je môj zúfalý pokus si niekoho nájsť. Vlastne by ani nemal byť určený pre verejnosť. Rovnako, ako ani tento celý blog. Je to čosi, čo som chcela už dávnejšie spísať... aby som si takto usporiadala myšlienky. A bavilo ma to.

Tak ma nehejtujte (príliš), prosím.

Trochu... rozpačitá... Baba posadnutá ružovou/nosmi :3

Man in black...

...prepáčte, nemôžem sa prestať smiať...

Začnem od začiatku, dobre? Pekne po poradí. Takže. Ktorý to bol vlastne deň? Nie som si istá.

Hm, povedzme, že bol celkom otravný. Bola škola, no. Aký iný by mohol byť, všakže? Jediným svetlým bodom (teda pre normálnych ľudí) bol fakt, že v tomto roku prvýkrát poriadne svietilo slniečko. Jeho lúče poslúžili v tomto "príbehu" ako svetelné reflektory oslňujúce jednu výnimočnú osobu... ale to už predbieham.

Po prvé, neznášam slnko. Nikdy som mu veľmi nefandila a jeho "jarný" trošku-a-nevinne-svietim charakter ma nikdy nedostal do kolien. Ako vážne? Pred nami je ráno zima, moja maličkosť sa oblečie, aby som nezmrzla a potom mi toto hovado žlté svieti do ksichtu a ja sa celý deň potím. Ak by to bolo čo i len trochu možné, poriadne by som doň aspoň raz kopla. (Teraz sa vážne vyhrážam nebeskému telesu? Je to so mnou čoraz horšie... Nemala by som takto neskoro písať príspevky...)

Fuh, dýýýýchaj. Pekne, zhlboka. Fajn. Som v poriadku.

Takže, konečne som sa dostala na čerstvý vzduch (učebne pre archivárov skutočne páchnu ako archív) a už mi bolo jedno, či ma niečo prejde, alebo nie. Vážne. Mala som jeden z tých zdeptaných dní. 

A potom sa to stalo.

Prechádzam si cez križovatku a zrazu ma oslepia slnečné lúče. Zopárkrát som zažmurkala a uvedomila si, že slnko tam zohralo len maličkú úlohu (to hovado debilné!!!). 

Na prechode čakal totiž on. 

A. 

Dokonalý, ako vždy. 

180 centimetrov nefalšovanej mužnosti, dokonalé lícne kosti, plné pery, znamienko krásy nad nimi, menší rovný nos, veľké čokoládové oči a tmavé, pekne zastrihnuté vlasy. Stál tam ako stelesnené sebavedomie, hrdo sa týčiac  pomedzi ostatných nudných a čudných vysokoškolákoch (No sorry, ale je to pravda. Väčšina vysokoškolákov vyzerá ako ktosi, kto spadol z nejakej inej planéty. Veď sa len pozrite na mňa.).

Jemu to slnko prašivé zrejme nevadilo. Ani fakt, že ide smerom ku škole. Nedokážem si predstaviť, v akej realite žije. Ale chcela by som v nej žiť aj ja. Alebo som príliš depresívna. 

Jeho krása a dokonalosť a hrôza vtedajšieho dňa zo mňa vydolovali takýto pohľad:

P.S. Nie som fotogenická, tak mi to nemajte za zlé.

Ale vráťme sa k dáveniu dúhy. Tento druh bulímie je viac než príjemný. 

Takže, stála som tam, úplne paralyzovaná a len tak mimochodom mi prebleslo hlavou: Toto poviem Tatiane!

Len tak mimochodom, pre našu milovanú Tatianu sme zorganizovali neorganizovanú organizáciu tajných agentov. Sme čosi ako stalkeri na voľnej nohe. Skrátka, keď ho uvidíme, hneď o tom dáme vedieť Tatiane. V poslednom čase je najdôveryhodnejším zdrojom v tejto oblasti Minki-chan, ktorá ho vída dosť často.

Sme niečo ako Agents of secret stuff. A.S.S. 

Cha! Som vtipná, čo? No dobre, priznávam, mám to od Nigahigu. Skrátka nedokážem byť originálna.

Ale sakra, zasa kecám odveci. Takže!

Hlavou mi prebleslo: Toto jej rozhodne musím povedať! A potom... čo okrem jeho samotného zaujíma ešte našu Godmother? Ach, jasnéé! Čo má na sebe. 

Tuším som vám už hovorila, aký hrozný vkus ten A. má. Strašný. Ale je to jedna z tých maličkostí, z tých chýb, ktoré ho robia roztomilým a človek si ho ešte viac zamiluje.

Tak som sa rozhodla trochu ho prešmírovať očami (Áno, takéto slovo asi neexistuje. Ale viete, čo tým myslím, však?). 

Horko ťažko som svoje oči odlepila od jeho dokonalého fejsu, podrobne som preskúmala jeho hrudník (nanešťastie) zahalený košeľou béžovej farby, zavadila očami o jeho čiernu kravatu (Počkať... kravata? Čierna? Do školy? Zomrel niekto? Máme tam veľa postarších ľudí, ale aj tak...), čierny kabát (alebo len týmto spôsobom vyjadruje ľútosť nad toľkým časom premrhaným na tom stupídnom mieste) a....

Toto sa mi ešte nestalo. Teda, určite poznáte tie vtipy, že sa baba pozrie chlapovi do rozkroku a začne sa hystericky rehotať.

Ja som sa mu nepozrela PRIAMO do rozkroku, ale pohľad na... dolnú časť jeho tela vo mne vyvolal takú úroveň pobavenia, že som mala chuť sa mu vysmiať do ksichtu. 

Bolo by to však odo mňa nezdvorilé, keďže on je gentleman a teda by mal právo sa uraziť a... skrátka by na mňa ľudia pozerali ako na šibnutú. A okrem toho by každému doplo, že na neho zízam. (Lebo ja som bola takáááááá nenápadná. Vážne. Ľudom len tak prirodzene tečie imaginárna dúha z huby, keď stoja pred prechodom.)

Na sebe mal nohavice. Pochopiteľne. Teda, nie až tak pochopiteľne. Tento dnešný svet... 

No, ale k téme. Tie nohavice boli čierne. Možno sa pripojil k mafii. Ale to by bolo v poriadku (Farba tých nohavíc. Mafia už menej. Teda... znie to sexi, nie? Možno mu skončíte rozsekaní v kufri, ale aspoň pred smrťou uvidíte čosi pekné.)

Lenže dĺžka tých nohavíc... to myslel vážne? Mal ich vytiahnuté v takej miere, že by strýcovi Obelixovi pri pohľade naňho vyhŕkli slzy šťastia. 

Zachovala som si však chladnú hlavu a keď zasvietila zelená, prešla som cez cestu vcelku bez nehôd. On po zebre prešiel dôstojne (teda, vzhľadom na jeho nohavice...) a hrdo. Ako sa mohol tváriť tak pyšne, keď mal na sebe tú hrôzu?

Napadla ma tá rozprávka... poznáte ju, nie? Cisárove nové šaty. Keď vedel, že vyzerá otrasne (Veď bol nahý a starý... brrr... tá rozprávka je dosť perverzná, nie? Chápete, boli tam malé deti!) a práve preto sa tváril ešte pyšnejšie. Možno si aj A. uvedomil, že to trochu pokazil a snažil sa navonok pôsobiť hrdo. 

Väčšmi sa však obávam toho, že mu to nedoplo a on si VÁŽNE myslel, že vyzerá dobre. Teda, vyzeral, ale len po tú jeho kravatu. Možno ešte aj tá košeľa ušla... Ale tie nohavice...

Viem, oblečenie nie je až také dôležité. Ale aj tak! Toto nemôže myslieť vážne!

A ja konečne začínam chápať, prečo som si ho na ňom nikdy nevšímala. Môj mozog ma vždy varoval. Na toto som rozhodne nebola pripravená. Na toto nebol nikto pripravený!!!!!!!!!!!

Okrem toho, z duše nenávidím obleky! Teda celý ten set. Tie... ako sa vlastne volajú? Oblekové nohavice? Nie? To je jedno! Skrátka, vyzerajú na každom strašne. Možno aj kvôli nim neznášam svadbu. Chápete, chudák chlap sa chystá na najväčšiu chybu svojho života (celá rodina okolo, každý na teba čumí, blablabla) a on tam ešte musí vyzerať debilne v tých nepríťažlivých nohaviciach.

Uisťujem vás však, že po vtedajšom zážitku vo mne vyvolajú tie nohavice ešte väčšiu hrôzu. Začínam sa ich báť asi v takej miere, ako Liam lyžičiek (fact-about-Liam-Payne). Bŕŕŕ!

Takže, bol to Muž s veľkým M, bol pekný, bol v čiernom, vyzeral ako Obelix zmixovaný s Adonisom a vo mne to vyvolalo toľko reakcií, že to nie som schopná spísať. 

Bol to jednoducho A. Vmietol mi do ksichtu svoju zvyčajnú podobu a aj napriek jeho nemožného vkusu... Ho milujeme. 

Aj keď ho jednoducho teraz nenávidím. Voda ti nedrbne naspäť. Ja by som mu však jednu rada vrazila.

Fuh, z tých nohavíc ma ešte stále striasa. Idem sa učiť nemčinu.... No dobre, volím radšej pohľad na tie nohavice... 

KUGELSCHREIBER!

Mierne otrasená Baba posadnutá ružovou :3

Justin Bieber a jeho prehrešok...

...tak ho poďme hromadne ľutovať!

Chystala som sa ísť spať, no nedá my nevyjadriť sa k tejto téme. Justin Bieber. Neustále omieľaný, mnohými milovaný, mnohými nenávidený.

U mňa osobne si veľa sympatií nezískal. Netvrdím však, že si slávu a peniaze nezaslúži. Mne napríklad nesedí jeho štýl pesničky. Ale snažím sa ho neriešiť a nechystám sa na neho oboriť s akoukoľvek blbosťou. Lebo určite vie, čo robí. Ten chlapec si totiž získal milióny fanúšikov a už zopár rokov je neustále medzi TOP mladými spevákmi. Sto ľudí, sto chutí.

Lenže fakt, že šoféroval zhúlený a opitý , zistili to a zabasli ho... nemyslím si, že by ho to ukazovalo v tom najlepšom svetle. Informácie kolujúce po svete bleskovou rýchlosťou tohto obsahu sú čerstvé a teda je tu mnoho dohadov a nepresností. Neviem teda naisto, či bol za mrežami celý deň, alebo päť minút, alebo či si to bude musieť odsedieť. Neviem. Neviem detaily, nechcem klamať.

Čo ma však pobúrilo, je reakcia ľudí. Áno, má veľa fanúšikov. Ľudí, ktorí ho obdivujú. Ktorí pri ňom vždy stoja. Aj ja mám svojich obľúbencov a určite by som sa im nepostavila chrbtom, kebyže spravia nejaký prehrešok. Kým nejde o ľudské životy, samozrejme. Čo však tento chalan dosť riskoval. Aj on je len človekom, všetci robíme chyby.

Ale treba si priznať - bol vinný, nikto to na neho nenarafičil. Je to samostatne zmýšľajúci jedinec, ktorý je sám zodpovedný za svoje činy. 

Ako je teda možné, že sa stal obetným baránkom? Objavujú sa samé texty na tému: Poľutujme ho, neprajníci môžu mať konečne radosť, chudáčika môžu raniť svojimi rečami. A tam je jeho fotka, na ktorej sa mu (som o tom neskutočne a stopercentne presvedčená) oči lesknú vôbec nie od sĺz, ale od jeho vtedajšieho stavu v miernej extáze. 

Samozrejme, mnohých to dojalo k slzám. Chlapec trpí. No nie je to hrdina?! 

Konkrétne koluje jeho fotka s nápisom: "Pozri sa mu do očí a povedz, že ťa to nebolí." Úprimne? Bolí. Pociťujem bolesť prameniacu z ľudskej hlúposti!

Zrejme ma za tento článok budete mnohí nenávidieť. Ale... je toto normálne? Nielen to, že aký príklad dáva svojim fanúšikom, ale že ho ľudia za toto ešte aj ľutujú? Vážne nechápem, kam tento svet speje.

Pohoršená baba posadnutá ružovou :3

Skúškové obdobie a ako ho nezvládam...

..."zábavný" príbeh o tom, ako zúfalo sa dajú zháňať poznámky na poslednú chvíľu.

Neznášam štúdium. Už v živote sa nechcem učiť. Je to však dosť nereálne, lebo....

...mám pred sebou ešte dve skúšky. Ach, jaj. 

Prvou z nich sú dejiny správy. Presne tak. Tie dejiny správy, ktoré som odkladala kvôli kresleniu a na ktoré mám už posledný termín. Ale nevadí. Niečo bude. Alebo nie. V konečnom dôsledku to aj tak nie je také dôležité. Srdečne mi totiž môže byť ukradnutá Uhorská komora spolu s vedomosťami, aký je rozdiel medzi palatínom a krajinským sudcom (wtf?). NAČO  mi to v živote bude, prosím vás???!!!! Načoooo?????!!!! 

Okej, učiť sa to prvýkrát je bolestivé, no dá sa to zvládnuť. Možno aj druhýkrát. Ale keď sa k tomu chystám sadnúť štvrtýkrát v poradí... rachnúť by ma išlo najradšej!!! Nie, že by som sa k tomu už bola odhodlala. Mám totiž taktiku, ktorú praktizujem už odmalička - nechajme všetko na poslednú chvíľu a potom stresujme, že nič nestíhame. Juchúúú! Nikdy nikto si zo mňa neberte príklad, prosím.

Druhým sú reálie Ríma. Hm. Téma zaujímavá, avšak s istým problémom - nemám poznámky, z ktorých by som sa učila. Ja som sa snažila, naozaj. No to blicovanie bolo takééé láááákavéé. Ja viem, som zlý človek. Toto by sa robiť nemalo. Ale... ja skrátka neviem odolať pokušeniu! Dneska som teda skočila do kníhkupectva (zasa) s cieľom už konečne niečo nájsť. Túto moju exkurziu som robila už dokopy trikrát (pozor - u mňa sa to počíta ako nadľudská snaha). Táákže, pekne si to zrekapitulujme:

1. Prvýkrát som sa rozhodla vyskúšať to bez pomoci. Skončila som s hromadou kníh na jednom z tých pohodlných gaučov, ktorý by sa mal využívať na čítanie, no väčšinou tam niet miesta, lebo:

• tam ktosi vybavuje dôležité veci na svojom notebooku,
• sa tam zídu kamarátky s kopou tašiek, ktorými narábajú ako s vlajkou a veľmi efektívne nimi šuštia, povyberajú všetky veci a nahlas sa chvália, čo nakúpili,
• sa tam zídu kamarátky bez tašiek, ktoré však na plnú hubu hulákajú a rehocú sa,
• tam ktosi rozvalený načerpáva energiu spánkom (niekedy sprevádzaný hlasným chrápaním), alebo
• sa tam robia isté veci, po ktorých zostane na sedadle neidentifikovateľná škvrna. 

Ako na tom, ktorý bol ako jediný voľný (no prečo asi). Pre istotu som sa toho územia vyhla a pustila sa do "usilovného" štúdia. Po dvoch knihách som to takmer vzdala, keď som natrafila na tretiu, ktorá sa už pomaly blížila k tomu, čo som aj hľadala. Mrknem na cenu - hm, nie, ďakujem. Ja za túto knihu toľko určite nevyhodím. Prešla som teda na nindža mód, ktorý pozostával z môjho mobilu, nenápadného fotenia poznámok na čierno a občasného "nenápadného" vystrkovania hlavy ako pštros a pučenia očami, či si ma niekto nevšimol. Zrejme som takmer splynula s modrou pohovkou (spolu s tým čudným fľakom), taká som bola "invisible". Ale poznámky mám bezpečne uložené v mobile (muhaha!), neprihnal sa nikto z personálu celý červený v tvári a nevyhodil ma odtiaľ/nedonútil ma niečo si kúpiť. Poznámky som si však ešte neprezrela. Prečo by som to nenechala na poslednú chvíľu, všakže?

2. Pri ďalšej návšteve som sa už rozhodla požiadať o pomoc. To najdôležitejšie sa mi nepodarilo zohnať, zastavila som sa teda pri pokladni, kde som nahodila silený úsmev a poprosila jednu zamestnankyňu pri pokladni, či by mi nevyhľadala danú tému. SAMOZREJME, že sa pri nej práve v tom okamihu zhrčili všetci zákazníci a ja som bola odsunutá na vedľajšiu koľaj. Rozhodla som si to teda vynahradiť a kúpila som si (ďalšiu) knihu, vďaka ktorej som si minula všetky peniaze a... nuž... Rím som odsunula na vedľajšiu koľaj. To ma utvrdilo v mojom presvedčení, že mi jednoducho nebolo dané si v ten deň kupovať nezáživnú literatúru a bez výčitiek svedomia som opustila svet kníh. Dočasne. Predtým som však pri pokladnici bola nútená vypočuť si flirtovanie zamestnanca s mladou zákazníčkou. Baba si totiž kupovala 50 odtieňov (a trkotala čosi o romantike - chcela som ju varovať, že v tej knihe sa jej nedočká, no ovládla som sa) a on sa ju snažil baliť na tému "výprasky". Vzhľadom na knihu to bolo výstižné, no... myslím, že vydesený pohľad na tvári neznámej hovoril za všetko. Dobrá rada, chlapi: Nie ste Christian Grey. A aj keby ste boli, verte mi, v reálnom živote by vám tie veci neprešli. Teda, dúfam. 

3. Tretí (a teda aj posledný) krát som bola ja tou osobou, ktorá niekoho obťažovala. A to teda veľmi "ochotného" zamestnanca. Zrejme to bolo mojím piskľavým hlasom (nemôžem za to - mám tenký hlas. A keď som nervózna, prejdem na tóny, ktoré trhajú uši dokonca aj mne. A pri opačnom pohlaví  - aj keď nie práve príťažlivom objekte - sa mi tento defekt zapne automaticky), lebo ku koncu ma už pán predavač prebodával vražedným pohľadom a smrteľne znudeným hlasom, sprevádzaným povzdychom, ktorý sa podobal poslednému vydýchnutiu umierajúceho, mi zavelil "Tak poďte". A tadááááá, konečne som našla, čo som hľadala! A pritom som si ho zavolala len cca. 3-krát. Doparoma, načo tam pracuje, keď nemá nervy na nás, čudných zákazníkov? Ale aspoň nenačal tému "výprasky", ako jeho kolega z mojej predošlej návštevy. Nepríjemnosti bokom - našla som, čo som chcela. Jupííí!

Taaakže, musím uznať, bol to vážne veľký "zážitok". Ale nakoniec sa mi to podarilo - mám poznámky. Hm, teraz sa ich aj naučiť. Aha. Takže mám ďalší problém. Hm... raz sa k tomu učeniu snáď aj dopracujem.

Neskutočne lenivá baba posadnutá ružovou :3

Bleskovka: Brangelina a ich ďalší potomok?

Presne tak. Je celkom možné, že do rodiny jedného z najobľúbenejších párov sveta pribudne ďalšie dieťa.

Angelina Jolie a Brad Pitt sa prezentujú ako jeden z najdokonalejších párov šoubiznisu. Spoločne vychovávajú svojich 6 detí. Tri  adoptované: Madox (12), Pax (10) a Zahara (9), ktorá nedávno oslávila svoje narodeniny (8. januára) a tri vlastné: Shiloh (7) a dvojičky Knox a Vivienne (5).

Mnohí si zrejme myslia, že šesť detí je viac než dosť. Angelina však zrejme vôbec nie je toho názoru. 18. januára totiž na twitteri napísala: "Mnoho sa klebetí o tom, že sa chystám adoptovať ďalšie dieťa." A následne zatým napísala ďalšiu správu: "Ešte by som chcela mať deti. Možno sú teda tie klebety pravdivé. Nateraz vám však ešte nič neprezradím."

Som toho názoru, že je od nej pekné, keď takýmto spôsobom poskytne deťom z chudobných krajín domov a z fotiek i správ sa dá jednoznačne vydedukovať, že ich považuje za vlastné a tie detí sú šťastné. A to je to najdôležitejšie.

Nechajme sa teda prekvapiť, ako sa to nakoniec vyvinie. :)

P. S. Tento rok vyjde jej nový film "Maleficent". Už z názvu vyplýva, že stvárni zlú macochu každým známej Disneyho Snehulienky. Fotky vyzerajú celkom štýlovo, myslím, že sa máme na čo tešiť. :)

Baba posadnutá ružovou :3

Liam dozúril

1D Daddy to v posledných dňoch nemal najľahšie. Médiá na neho príliš tlačili a on sa rozhodol, že tentoraz im to len tak neprejde.

Karikatúra - Banana boy

Čo iné by som robila, keď sa musím učiť na skúšky, než úplné blbosti? Moja čudná logika. Ale čo už so mnou, však? :)

Taakže, tentoraz som sa skutočne chcela učiť. Naozaj. A takmer sa to aj stalo. Potom ma však napadlo, že by bolo fajn trochu oprášiť moje milované ceruzky. Len náčrty, oddýchnem si a idem sa bifliť.

Jasné, že sa to skončilo úplne inak. Vžila som sa do toho ako zvyčajne. A rozhodla som sa stvárniť najmladšieho člena chlapčenskej skupiny 1D. Už som to mala v pláne dávnejšie, no len teraz som to aj uskutočnila.

Na moje veľké prekvapenie sa mi práca aj celkom začala páčiť (čo sa nestáva často) a tak som namiesto hodiny (plánovaného) odpočinku strávila pri tvorbe jeho roztomilej tváričky pripomínajúcej Grumpy Cat cca. 3 hodiny. 360 drahocenných minút, ktoré som mohla venovať oboznamovaním sa skutočnosťami z usporiadania spoločnosti v minulosti, z čoho mimochodom zajtra píšem (a ešte stále to neviem).

No neľutujem to. Dávno som sa už  tak do kreslenia nezahĺbila a tentoraz som aj cítila, ako mi to veľmi pomohlo uvolniť sa a nabrala som novú energiu (ktorú som potom použila na spanie, nie na učenie sa - zbite ma!!!).

Takže, takto to asi vyzerá:

Ja vieeem, nie je to nič svetoborné (a aj tá kvalita, ako som to odfotila - no comment), ale... bavilo ma to. A to je pri mojom hobby to najdôležitejšie. A teda predpokladám, že je to tak u každého.

A prečo práve Harry? Lebo je neskutočne zlatý a my ho milujeme. Nehádať sa so mnou! :D Som directionerka, ktorá rada sťahuje ľudí z kože.  Ale som jedna z tých neškodnejších, naozaj. :)

Takže... z mojej strany asi toľko. Inak, onedlho sem pridám ďalšiu kresbu, ktorá ešte nie je celkom dokončená - Caru Delevingne. Áno, ešte stále lepšie, ako dejiny správy. :D

Baba posadnutá ružovou v neskutočne kreatívnej nálade :3

A znovu som začala kresliť!

(Ak sa vám zdá článok dlhý, mrknite sa na fotku, ktorú prikladám ;) Aspoň jedným očkom. Pls :)

Teda... dúfam, že z toho aj niečo bude. Že pritom aj zostanem.

Veď to určite dobre poznáte. Zaumienite si niečo a potom... sa vám do toho nechce. Alebo nemáte odvahu. Nie? Nepoznáte to? Tak sa ospravedlňujem, u mňa je to totiž na dennom poriadku. Že sa budem učiť, že budem cvičiť, že sa budem zdravšie stravovať, že.... a ďalšie blablabla.

S kreslením je to však u mňa trochu inak. Teda, výsledok je rovnaký - nijaký - no ani ma k tomu nevedie nechuť, lež skôr strach. Presne tak. Mám strach, že to, o čo sa pokúsim, v konečnom dôsledku nebude vyzerať tak, ako som si to predstavila. A potom príde to veľké sklamanie. Že vôbec nemám talent. Načo sa vôbec o čokoľvek snažím? A podobné depresívne myšlienky.

A pritom kreslím celkom rada. Mám to už odmalička. Viedol ma k tomu ocko, ktorý v tom bol celkom dobrý, až... dovtedy, kým som sa nedostala do puberty, on nedovŕšil určitý vek a nezačal vyhlasovať, že je starý (takmer už na všetko). 

Najradšej ma baví kresliť ľudí. Príroda a podobné srandy ma nikdy nebrali. Ale ľudia, to je niečo iné. Veď všetci sa niečím líšime, každý človek má úplne inú tvár. 

Možno aj v dôsledku toho si všímam každého človeka (až príliš). A neznášam reči typu "tí Číňania sú rovnakí", lebo nie sú! Každý z nich má iné črty!!!! Každý človek je iný. A ja ich rada "stalkerujem". Znie to trochu choro, no baví ma to. Rada dopodrobna sledujem každú nedokonalosť, alebo sa kochám nad krásou dotyčného. 

Viem, už začínam trepať. Ale je dosť neskoro a ja namiesto toho, aby som spala, tu vypisujem. Lebo dúfam, že ma to uspí. A tie "najväčšie" nápady mi prídu na um vždy o takomto čase. Možno nie príliš múdro, ale rozhodla som sa ich teda aj o takomto čase zaznamenať.

Ale vráťme sa k veci.

Takže som zatiaľ objasnila, že rada kreslím a to hlavne ľudí. Najmä ich tváre. Snažím sa aj o telá, no nejde mi to veľmi dokonale. Čo je najčudnejšie, najradšej sa piplem s rukami, tvárou (už som to tu napísala asi tisíc krát) a oblečením. Áno. Je sranda hrať sa s jednotlivými záhybmi látky hodiny a hodiny a pritom si človek ani neuvedomí, ako ten čas letí. Je v tom čosi upokojujúce. Rovnako ako v snahe zachytiť niekoho presne tak, ako sa nachádza na fotke. Keď som nervózna, pomocou kreslenia dokážem nájsť harmóniu a nálada sa mi neskutočne zlepší.

Čo kresliť neznášam, sú vlasy. Ale vážne, kto má na to nervy?! Nehovorím - aj to má do seba niečo a niektoré účesy sú v pohode. No viete, aká je to drina?! Ono sa to ani nezdá, ale je to čosi strašné. Teda pre mňa. Ale to ešte nie je nič v porovnaní s predmetmi, ktoré k dotyčnému dokresľujem. Áno, postarší pán s náročnou tvárou ako práve robí piruetu - hračka. No dokresliť mu klobúk - hrám sa s ním hodinu ako prváčik a nejde mi to. A keď mám nakresliť auto? Nikdy! Teda - zvládnem to, ale nie je to žiadna hračka.

Špecializujem sa totiž na karikatúry. Cha! Špecializujem sa! Som len obyčajný laik, no pre spolužiakov, ktorí mi platia čokoládou (niežeby som niečo pýtala!) to bolo vždy postačujúce. Ani neviem, prečo som s karikatúrami začala. Skrátka sa mi zdali celkom zábavné. Zachytiť nedokonalosti? Veď tie si rada všímam! A mnohokrát to ani nie je také jednoduché, ako sa to zdá.

Po čase som začala skúšať skutočné portréty. To už bolo čosi iné. Sama som sa začala školiť v tomto smere a myslím, že už mi to ide lepšie, ako na začiatku. Youtube je môj skvelý kamoš a deviantart spolu s ním. Môžem len dúfať, že jedného dňa sa čo i len z diaľky priblížim k tým úžasným umelcom, ktorí tam zdieľajú svoje výtvory.

Takže tak. Mala som obdobie väčšieho rozmachu kreslenia, no odkedy sa začala výška a hlavne predtým aj moja lenivosť, trochu som od toho upustila. Snažím sa však k tomu trochu vracať aj počas týchto sviatkov, lebo to vážne má čosi do seba.

Napríklad tá vôňa ceruziek. Mám svoju špeciálnu zbierku (sú takým mojím malým pokladom), na ktorú nedám dopustiť. Ak by ste mi ktorúkoľvek z tých ceruziek zlomili, vyškrabem vám oči! Úprimne. :) 

A potom to napätie. Podarí sa mi nakresliť to, čo som chcela? Ak áno, mám fajn náladu. Ale ak nie som so svojím dielom spokojná, neskutočne mi to dokáže pokaziť náladu. A to sa deje dosť často. Vlastne... nikdy nie som so svojím výtvorom spokojná na 100%. Hlavne keď sa pozriem na niektoré profesionálne práce. Stále sa však snažím zlepšovať a hovorí sa, že pravidelným cvičením človek cibrí svoje vedomosti.

Alebo to je trochu inak? Never mind. :)

Inak, ani netuším, prečo som sa o tomto rozhodla napísať článok. Hm... myslím, že zrejme preto, že som o tomto už dávnejšie chcela niekomu porozprávať, no nemala som komu. A tak to sem aspoň capnem na internet. Alebo je to tým, že je už tak neskoro. Je mi to fuk.

Nevyjadrila som všetky svoje myšlienky, no som skalopevne rozhodnutá znásilňovať tento blog svojimi blbosťami ešte riadnu dobu, tak sa návalu myšlienok ani nebojím.

Na záver sem teda pridávam jeden môj výtvor, ktorý je zatiaľ ten "naaaaj". Snáď sa vám zapáči (aspoň trošička). :)

Takže, je to vlastne L. Lawliet z doramy Death Note. Je to taká japonská sranda. Túto úžasnú postavu hrá Kenichi Matsuyama, ktorého považujem za jedného z najlepších japonských hercov. A tu má taký zlatý emo look. Aj preto som sa ho rozhodla nakresliť. Ale aj bez toho - Kenichi si to zaslúži!

Viem, že tam nie je veľká podoba a tak, ale... no, bola sranda kresliť ho. Okrem jeho vlasov. Tie zbožňujem, ale nie kresliť. Najväčší zážitok som mala pri kreslení jeho trička. Mňamky, to bolo fajnové! A rozhodne lepšie ako nejaká meditácia (pch, ako keby som to niekedy bola skúsila).

Tak, už som vás dosť potrápila, tak sa s vami nateraz lúčim. A konečne padám do postele.

P. S. Práve som si skontrolovala text. Písala som ho ako desaťročné decko. Bože. No vážne sorry, je fakt neskoro... a mne o takomto čase vážne prepína.

Vôbec nie ospalá a trochu mimo baba posadnutá ružovou :3