Myslím, že moja posledná návšteva nášho hlavného mesta stojí za zaznamenanie.
Už som dlhší čas nevytiahla päty z domu, tak som si povedala, že je už načase niečo podniknúť. Zistila som, že Dwayne Johnsonov nový film Hercules bude mať premiéru vo štvrtok a pretože som beztak chcela na ten film ísť, neváhala som a obsadila miesta. Veď na premiéru bude všetko zapratané, no nie? Chyba. Sme na Slovensku. Tu nikdy nikoho nikde nevidieť.
Pôvodne som plánovala tento krvavý zážitok (nie, nemám ani krámy či vraždu, ale film) stráviť v spoločnosti mojich kamošiek, no jedna pracovala, druhá mala niečo iné na pláne a tretia prehlásila, že tieto filmy nie sú pre ňu. A pretože som blázon do filmov a tiež do kín, povedala som si, kašlem na to, užijem si to sama.
Ráno som celkom v poriadku vstala a potom... som sa na autobusovú zastávku pobrala o päť minút skôr!!!
Ta-da-dáááááá!!!!
Teraz poprosím všetkých čitateľov (sú tu nejakí??? hh... awkward silence...), aby si uctili moju presnosť tromi sekundami ticha. Ďakujem. Stalo sa mi to totiž po prvýkrát. Sama som z toho bola v mimoriadnom šoku. Väčšinou vyrážam o päť minút neskôr (v tom lepšom prípade) a verte mi, jediný dlhodobý ranný beh, ktorý som dosiaľ absolvovala, bol za účasti mojej školskej tašky a roztekajúceho sa mejkapu, keď som z posledných síl trielila na autobus (áno, šoféri ma nemajú príliš v láske).
Už vtedy, keď som si vykračovala na zastávku, mi mohlo napadnúť, že tento deň sa začína až príliš dobre na to, aby aj dobre skončil.
A presne tak, celé moje šťastie sa skončilo v okamihu, keď som sa rozhodla nastúpiť na tú 50-ku. Predbieham však udalosti.
Stojím si tam na zastávke, v trojštvrťových rifliach, ktoré som záhadným spôsobom našla v skrini a do ktorých som sa aj napratala (vidíte, aké podozrivé šťastie som v to ráno mala?) a v ktorých som posediačky občas nevedela dýchať, ale to je vedľajšie. A zrazu sa naľavo odo mňa objavil chlap, ktorý bol... príťažlivý. Chápete, ako vo filmoch (do ktorých si vždy zvolia sexi hercov a tvária sa, že je normálne, aby ste cestou do Jednoty stretli Johnnyho Deppa), keď zazriete záhadného cudzinca, ktorý nemá na sebe ani štipku chybičky. Tento bol jeho príkladom. V tvári bol príťažlivý, hrdo sa týčiac vo svojej výške, vkusne oblečený. Mohol mať medzi 23 - 26 (ale na mňa nikdy nedajte, som hrozná v tipovaní).
Väčšina ženskej populácie by na takéhoto zvodného samca zareagovala milým úsmevom a snažila sa upútať jeho pozornosť. Čo je pochopiteľne, celkom normálne.
Ako som zareagovala ja? Akonáhle sme (náhodou) nadviazali očný kontakt a jemu z tváre neschádzal ten príjemný úsmev, ktorý so mnou nemal nič spoločné, jednoducho bol príjemný, stiahla som sa ako korytnačka.
V hlave mi zaznel signál: Varovanie, príťažlivý chlap na dohľade! Príťažlivý chlap! Chlap! CHLAP!!!!
A ja som zrazu nevedela, čo s tým pokémonom mám robiť. Fakt. Čo teraz???? A tak som spravila to jediné, v čom som fakt dobrá, sústredila som sa na svoj X-Men-Faktor neviditeľnosti a dúfala som, že sa ku mne ani za boha nepriblíži.
Skutočne neviem, čo sa to so mnou v takých prípadoch deje. Som ako posadnutá debilitou, či niečím podobným. Ach, jaj.
A vážne, ako keby mal taký samec záujem akurát o mňa. Pf. Hlavne pri chudučkej kráske v mini šatách, ktorá pred nami trikrát prešla, akože nevie, kde má stáť. Nezožrali sme ti to, dievča!
Napriek tomu som si trochu vydýchla, keď sa tá záhadná 50-ka konečne dotrepala. Cha-Cha. Chyba.
Môj (navždy) neznámy samec sa rozhodol na ňu tiež nastúpiť. A čo som spravila? Ďalšiu hlúpu chybu. Nenastúpim predsa na rovnakom mieste, ako on, preboha. Čo ak mi prepáli oči svojím dokonalým pohľadom! Kdeže, ja som nastúpila pri konci, kde na mňa čakal jediný človek, s ktorým by som sa už nikdy stretnúť nechcela (okrem profesorov zo strednej).
Zlodej Nerobotný.
Ľuďom ich typu sa vždy zďaleka vyhýbam. Sú to presne tí jedinci, u ktorých už z diaľky vidíte, že nemajú nič dobré za lubom. Sú neprimerane oblečení, príliš hluční a majú ten nebezpečný pohľad typu: Mám IQ -10 a nebojím sa ho použiť!
Tentoraz som sa im však nedokázala vyhnúť. Rútili sa von a my sme sa chceli vtlačiť dnu. Bolo ich viac a komunikovali medzi sebou. Pani, ktorá stála predo mnou, váhala príliš veľa a ja som nechápala, na čo do čerta, čaká. Veď sa pred nami zatvoria dvere!
A keď som sa konečne vtrepala dnu, jeden starší pán, na pohľad človek Nerobotný, sa pretlačil presne na opačnú stranu a zastal mi cestu. Najprv som nechápala, prečo tam tak stojí. Nemal by vystupovať? A potom... prečo ide na druhú stranu, takto sa pred ním dvere zatvoria!
Lenže vtedy začal rozprávať a o sekundu neskôr som si uvedomila, že nielenže je na mňa až nechutne natlačený, ale jeho slová sú venované práve mne.
"Milá slečna, ako sa máme?" pýtal sa a z predného vrecka mojich nohavíc mi vyťahoval mobil.
Len aby som bola úprimná, neznášam oslovenie "slečna". Zatiaľ ma ním neobdaril totiž ani jeden fyzicky/psychicky príťažlivý či normálny človek. Väčšinou to boli bezdomovci či iní žobrači peňazí a teraz práve človek, ktorý ma chcel okradnúť.
Okrem toho, mal neskutočnú smolu. Nie len tým, že sa so mnou začal milo rozprávať. Čo bolo samo o sebe podozrivé. Chápete, toto je reálny svet. Tu nikto nie je milý bez dôvodu. Nemyslite si, že som mu fandila, ale keby že chce odviesť lepšiu prácu, mal to urobiť opatrnejšie.
O čom to tu kecám?!! Dávam rady zlodejom? Ach, do riti s tebou, Ricky!
Smolu mal aj preto, že som mala na sebe tieto super-extra-mega tesné rifle. Ktoré nielenže nedali dýchať mne, ale mliaždili aj môj mobil. NIKDY si nedávam mobil do vačku tak, aby ho bolo vidno či aby bol terčom. Toto bola výnimka (a tiež tieto rifle) a do vačku sa mi celý nezmestil. A pretože má biely kryt, dosť bil do očí. Dala som si ho do vačku len preto, že v ňom mám zrkadlo (tie aplikácie sú mrte dobré!) a chcela som sa trochu upraviť (bietch please!). Ten vačok (neviem, kto ho tak prišil, ale ďakujem mu) je však taký tesný, že sa mi do neho nielenže ťažko rvú veci, ale dosť agresívne ich treba aj vyberať.
Takže pán Zlodej s tými jeho jemnými zlodejskými prstami nadarmo hladkal môj mobil, jemne by ho odtiaľ nikdy nedostal. Muhaha!
Poviem vám, ešte nechutnejší pocit, ako keď sa na vás tlačí cudzí chlap a cítite, že sa dotýka niečoho, čo je vaše (a tým nemyslím žiadne moje orgány), som nezažila. Bolo to odporné a zároveň desivé, lebo v mihu sekundy, ako som si uvedomila, o čo mu ide, som spanikárila. A samozrejme, silno buchla po vrecku.
Keď som už v pohode sedela s mobilom bezpečne uzatvoreným v mojej taške, napadli ma rôzne scenáre, ako som MALA zareagovať.
1. Napríklad, vykríknuť: Chceš kradnúť, ty bastard sprostý? Dúfam, že si dolámeš prsty, keď budeš vystupovať! (a následne sledovať, ako sa ma zastanú ostatní cudzí ľudia z MHD a dokopú ho k bezvedomiu).
2. Nahmatať na jeho tukmi obalenom krku ten citlivý bod, ktorý by mu vyslal do tela kŕče a on by sa nevedel dostať ďalej (netuším, kde je, ale vo filmoch ho vždy trafia správne).
3. Teatrálne vytiahnuť z druhého vrecka prútik a zvolať: Cruciooooooooooo!
4. Teatrálne vytiahnuť z druhého vrecka nôž a vysekať z neho vnútornosti.
5. Teatrálne vytiahnuť z druhého vrecka ďalší mobil a zvolať: Godmother, odhoď Samovu ruku, mám pre teba misiu!
Avšak coolové filmy a realita, to je čosi celkom iné.
Namiesto toho, aby som spravila niektorú z týchto piatich vecí, alebo aby som ČOKOĽVEK spravila, iba som zalapala po vzduchu a ticho zhíkla. S vypúlenými očami som sa chytila vačku s mobilom a sledovala (naďalej s očami vyliezajúcimi z očných jamiek), ako môj pán Zlodej ležérne vyšiel z MHD. A nepovedala som ANI SLOVO!!! Vŕŕŕŕ!!!
Ale za to moje teatrálne vzdychnutie by som určite dostala Oskara. Fakt. Musela som vyzerať ako tie baby z Pretty Little Liars, keď zistia, že ďalší ich známy zomrel a o päť minút už riešia, čo si dajú na večeru.
Takže... áno. Dúfam, že si ten milý ujo cestou domov polámal prsty. Alebo mu niekto odsekol jeho oné. Čokoľvek, čo veľmi bolí. :)
Môj šokovaný výraz bol asi takýto:
Vrrrrrr, sexiiiiiiii!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára