(Ak sa vám zdá článok dlhý, mrknite sa na fotku, ktorú prikladám ;) Aspoň jedným očkom. Pls :)
Teda... dúfam, že z toho aj niečo bude. Že pritom aj zostanem.
Veď to určite dobre poznáte. Zaumienite si niečo a potom... sa vám do toho nechce. Alebo nemáte odvahu. Nie? Nepoznáte to? Tak sa ospravedlňujem, u mňa je to totiž na dennom poriadku. Že sa budem učiť, že budem cvičiť, že sa budem zdravšie stravovať, že.... a ďalšie blablabla.
S kreslením je to však u mňa trochu inak. Teda, výsledok je rovnaký - nijaký - no ani ma k tomu nevedie nechuť, lež skôr strach. Presne tak. Mám strach, že to, o čo sa pokúsim, v konečnom dôsledku nebude vyzerať tak, ako som si to predstavila. A potom príde to veľké sklamanie. Že vôbec nemám talent. Načo sa vôbec o čokoľvek snažím? A podobné depresívne myšlienky.
A pritom kreslím celkom rada. Mám to už odmalička. Viedol ma k tomu ocko, ktorý v tom bol celkom dobrý, až... dovtedy, kým som sa nedostala do puberty, on nedovŕšil určitý vek a nezačal vyhlasovať, že je starý (takmer už na všetko).
Najradšej ma baví kresliť ľudí. Príroda a podobné srandy ma nikdy nebrali. Ale ľudia, to je niečo iné. Veď všetci sa niečím líšime, každý človek má úplne inú tvár.
Možno aj v dôsledku toho si všímam každého človeka (až príliš). A neznášam reči typu "tí Číňania sú rovnakí", lebo nie sú! Každý z nich má iné črty!!!! Každý človek je iný. A ja ich rada "stalkerujem". Znie to trochu choro, no baví ma to. Rada dopodrobna sledujem každú nedokonalosť, alebo sa kochám nad krásou dotyčného.
Viem, už začínam trepať. Ale je dosť neskoro a ja namiesto toho, aby som spala, tu vypisujem. Lebo dúfam, že ma to uspí. A tie "najväčšie" nápady mi prídu na um vždy o takomto čase. Možno nie príliš múdro, ale rozhodla som sa ich teda aj o takomto čase zaznamenať.
Ale vráťme sa k veci.
Takže som zatiaľ objasnila, že rada kreslím a to hlavne ľudí. Najmä ich tváre. Snažím sa aj o telá, no nejde mi to veľmi dokonale. Čo je najčudnejšie, najradšej sa piplem s rukami, tvárou (už som to tu napísala asi tisíc krát) a oblečením. Áno. Je sranda hrať sa s jednotlivými záhybmi látky hodiny a hodiny a pritom si človek ani neuvedomí, ako ten čas letí. Je v tom čosi upokojujúce. Rovnako ako v snahe zachytiť niekoho presne tak, ako sa nachádza na fotke. Keď som nervózna, pomocou kreslenia dokážem nájsť harmóniu a nálada sa mi neskutočne zlepší.
Čo kresliť neznášam, sú vlasy. Ale vážne, kto má na to nervy?! Nehovorím - aj to má do seba niečo a niektoré účesy sú v pohode. No viete, aká je to drina?! Ono sa to ani nezdá, ale je to čosi strašné. Teda pre mňa. Ale to ešte nie je nič v porovnaní s predmetmi, ktoré k dotyčnému dokresľujem. Áno, postarší pán s náročnou tvárou ako práve robí piruetu - hračka. No dokresliť mu klobúk - hrám sa s ním hodinu ako prváčik a nejde mi to. A keď mám nakresliť auto? Nikdy! Teda - zvládnem to, ale nie je to žiadna hračka.
Špecializujem sa totiž na karikatúry. Cha! Špecializujem sa! Som len obyčajný laik, no pre spolužiakov, ktorí mi platia čokoládou (niežeby som niečo pýtala!) to bolo vždy postačujúce. Ani neviem, prečo som s karikatúrami začala. Skrátka sa mi zdali celkom zábavné. Zachytiť nedokonalosti? Veď tie si rada všímam! A mnohokrát to ani nie je také jednoduché, ako sa to zdá.
Po čase som začala skúšať skutočné portréty. To už bolo čosi iné. Sama som sa začala školiť v tomto smere a myslím, že už mi to ide lepšie, ako na začiatku. Youtube je môj skvelý kamoš a deviantart spolu s ním. Môžem len dúfať, že jedného dňa sa čo i len z diaľky priblížim k tým úžasným umelcom, ktorí tam zdieľajú svoje výtvory.
Takže tak. Mala som obdobie väčšieho rozmachu kreslenia, no odkedy sa začala výška a hlavne predtým aj moja lenivosť, trochu som od toho upustila. Snažím sa však k tomu trochu vracať aj počas týchto sviatkov, lebo to vážne má čosi do seba.
Napríklad tá vôňa ceruziek. Mám svoju špeciálnu zbierku (sú takým mojím malým pokladom), na ktorú nedám dopustiť. Ak by ste mi ktorúkoľvek z tých ceruziek zlomili, vyškrabem vám oči! Úprimne. :)
A potom to napätie. Podarí sa mi nakresliť to, čo som chcela? Ak áno, mám fajn náladu. Ale ak nie som so svojím dielom spokojná, neskutočne mi to dokáže pokaziť náladu. A to sa deje dosť často. Vlastne... nikdy nie som so svojím výtvorom spokojná na 100%. Hlavne keď sa pozriem na niektoré profesionálne
práce
. Stále sa však snažím zlepšovať a hovorí sa, že pravidelným cvičením človek cibrí svoje vedomosti.
Alebo to je trochu inak? Never mind. :)
Inak, ani netuším, prečo som sa o tomto rozhodla napísať článok. Hm... myslím, že zrejme preto, že som o tomto už dávnejšie chcela niekomu porozprávať, no nemala som komu. A tak to sem aspoň capnem na internet. Alebo je to tým, že je už tak neskoro. Je mi to fuk.
Nevyjadrila som všetky svoje myšlienky, no som skalopevne rozhodnutá znásilňovať tento blog svojimi blbosťami ešte riadnu dobu, tak sa návalu myšlienok ani nebojím.
Na záver sem teda pridávam jeden môj výtvor, ktorý je zatiaľ ten "naaaaj". Snáď sa vám zapáči (aspoň trošička). :)
Takže, je to vlastne L. Lawliet z doramy Death Note. Je to taká japonská sranda. Túto úžasnú postavu hrá Kenichi Matsuyama, ktorého považujem za jedného z najlepších japonských hercov. A tu má taký zlatý emo look. Aj preto som sa ho rozhodla nakresliť. Ale aj bez toho - Kenichi si to zaslúži!
Viem, že tam nie je veľká podoba a tak, ale... no, bola sranda kresliť ho. Okrem jeho vlasov. Tie zbožňujem, ale nie kresliť. Najväčší zážitok som mala pri kreslení jeho trička. Mňamky, to bolo fajnové! A rozhodne lepšie ako nejaká meditácia (pch, ako keby som to niekedy bola skúsila).
Tak, už som vás dosť potrápila, tak sa s vami nateraz lúčim. A konečne padám do postele.
P. S. Práve som si skontrolovala text. Písala som ho ako desaťročné decko. Bože. No vážne sorry, je fakt neskoro... a mne o takomto čase vážne prepína.
Vôbec nie ospalá a trochu mimo baba posadnutá ružovou :3
