Skúškové obdobie a ako ho nezvládam...

..."zábavný" príbeh o tom, ako zúfalo sa dajú zháňať poznámky na poslednú chvíľu.

Neznášam štúdium. Už v živote sa nechcem učiť. Je to však dosť nereálne, lebo....

...mám pred sebou ešte dve skúšky. Ach, jaj. 

Prvou z nich sú dejiny správy. Presne tak. Tie dejiny správy, ktoré som odkladala kvôli kresleniu a na ktoré mám už posledný termín. Ale nevadí. Niečo bude. Alebo nie. V konečnom dôsledku to aj tak nie je také dôležité. Srdečne mi totiž môže byť ukradnutá Uhorská komora spolu s vedomosťami, aký je rozdiel medzi palatínom a krajinským sudcom (wtf?). NAČO  mi to v živote bude, prosím vás???!!!! Načoooo?????!!!! 

Okej, učiť sa to prvýkrát je bolestivé, no dá sa to zvládnuť. Možno aj druhýkrát. Ale keď sa k tomu chystám sadnúť štvrtýkrát v poradí... rachnúť by ma išlo najradšej!!! Nie, že by som sa k tomu už bola odhodlala. Mám totiž taktiku, ktorú praktizujem už odmalička - nechajme všetko na poslednú chvíľu a potom stresujme, že nič nestíhame. Juchúúú! Nikdy nikto si zo mňa neberte príklad, prosím.

Druhým sú reálie Ríma. Hm. Téma zaujímavá, avšak s istým problémom - nemám poznámky, z ktorých by som sa učila. Ja som sa snažila, naozaj. No to blicovanie bolo takééé láááákavéé. Ja viem, som zlý človek. Toto by sa robiť nemalo. Ale... ja skrátka neviem odolať pokušeniu! Dneska som teda skočila do kníhkupectva (zasa) s cieľom už konečne niečo nájsť. Túto moju exkurziu som robila už dokopy trikrát (pozor - u mňa sa to počíta ako nadľudská snaha). Táákže, pekne si to zrekapitulujme:

1. Prvýkrát som sa rozhodla vyskúšať to bez pomoci. Skončila som s hromadou kníh na jednom z tých pohodlných gaučov, ktorý by sa mal využívať na čítanie, no väčšinou tam niet miesta, lebo:

• tam ktosi vybavuje dôležité veci na svojom notebooku,
• sa tam zídu kamarátky s kopou tašiek, ktorými narábajú ako s vlajkou a veľmi efektívne nimi šuštia, povyberajú všetky veci a nahlas sa chvália, čo nakúpili,
• sa tam zídu kamarátky bez tašiek, ktoré však na plnú hubu hulákajú a rehocú sa,
• tam ktosi rozvalený načerpáva energiu spánkom (niekedy sprevádzaný hlasným chrápaním), alebo
• sa tam robia isté veci, po ktorých zostane na sedadle neidentifikovateľná škvrna. 

Ako na tom, ktorý bol ako jediný voľný (no prečo asi). Pre istotu som sa toho územia vyhla a pustila sa do "usilovného" štúdia. Po dvoch knihách som to takmer vzdala, keď som natrafila na tretiu, ktorá sa už pomaly blížila k tomu, čo som aj hľadala. Mrknem na cenu - hm, nie, ďakujem. Ja za túto knihu toľko určite nevyhodím. Prešla som teda na nindža mód, ktorý pozostával z môjho mobilu, nenápadného fotenia poznámok na čierno a občasného "nenápadného" vystrkovania hlavy ako pštros a pučenia očami, či si ma niekto nevšimol. Zrejme som takmer splynula s modrou pohovkou (spolu s tým čudným fľakom), taká som bola "invisible". Ale poznámky mám bezpečne uložené v mobile (muhaha!), neprihnal sa nikto z personálu celý červený v tvári a nevyhodil ma odtiaľ/nedonútil ma niečo si kúpiť. Poznámky som si však ešte neprezrela. Prečo by som to nenechala na poslednú chvíľu, všakže?

2. Pri ďalšej návšteve som sa už rozhodla požiadať o pomoc. To najdôležitejšie sa mi nepodarilo zohnať, zastavila som sa teda pri pokladni, kde som nahodila silený úsmev a poprosila jednu zamestnankyňu pri pokladni, či by mi nevyhľadala danú tému. SAMOZREJME, že sa pri nej práve v tom okamihu zhrčili všetci zákazníci a ja som bola odsunutá na vedľajšiu koľaj. Rozhodla som si to teda vynahradiť a kúpila som si (ďalšiu) knihu, vďaka ktorej som si minula všetky peniaze a... nuž... Rím som odsunula na vedľajšiu koľaj. To ma utvrdilo v mojom presvedčení, že mi jednoducho nebolo dané si v ten deň kupovať nezáživnú literatúru a bez výčitiek svedomia som opustila svet kníh. Dočasne. Predtým som však pri pokladnici bola nútená vypočuť si flirtovanie zamestnanca s mladou zákazníčkou. Baba si totiž kupovala 50 odtieňov (a trkotala čosi o romantike - chcela som ju varovať, že v tej knihe sa jej nedočká, no ovládla som sa) a on sa ju snažil baliť na tému "výprasky". Vzhľadom na knihu to bolo výstižné, no... myslím, že vydesený pohľad na tvári neznámej hovoril za všetko. Dobrá rada, chlapi: Nie ste Christian Grey. A aj keby ste boli, verte mi, v reálnom živote by vám tie veci neprešli. Teda, dúfam. 

3. Tretí (a teda aj posledný) krát som bola ja tou osobou, ktorá niekoho obťažovala. A to teda veľmi "ochotného" zamestnanca. Zrejme to bolo mojím piskľavým hlasom (nemôžem za to - mám tenký hlas. A keď som nervózna, prejdem na tóny, ktoré trhajú uši dokonca aj mne. A pri opačnom pohlaví  - aj keď nie práve príťažlivom objekte - sa mi tento defekt zapne automaticky), lebo ku koncu ma už pán predavač prebodával vražedným pohľadom a smrteľne znudeným hlasom, sprevádzaným povzdychom, ktorý sa podobal poslednému vydýchnutiu umierajúceho, mi zavelil "Tak poďte". A tadááááá, konečne som našla, čo som hľadala! A pritom som si ho zavolala len cca. 3-krát. Doparoma, načo tam pracuje, keď nemá nervy na nás, čudných zákazníkov? Ale aspoň nenačal tému "výprasky", ako jeho kolega z mojej predošlej návštevy. Nepríjemnosti bokom - našla som, čo som chcela. Jupííí!

Taaakže, musím uznať, bol to vážne veľký "zážitok". Ale nakoniec sa mi to podarilo - mám poznámky. Hm, teraz sa ich aj naučiť. Aha. Takže mám ďalší problém. Hm... raz sa k tomu učeniu snáď aj dopracujem.

Neskutočne lenivá baba posadnutá ružovou :3