Chcela by som vám porozprávať o osobe, o ktorej si ani nie som istá, či existuje. Teda jasné, že existuje, no správa sa presne podľa nepísaných pravidiel, ktoré má každá baba zafixované vo svojej hlave a v ktorých dodržanie každá tajne dúfa. Dnes sme s touto osobou prežili skutočne príjemnú prednášku.
A to ani nepatrím medzi baby, ktoré majú nasadené ružové okuliare a túžia po svojom princovi, ktorý im bude nosiť kytice kvetov a sľubovať im nehynúcu lásku. Ach, do frasa! SAMOZREJME, že medzi ne patrím! Túži po tom každá baba! Dokonca aj tie najväčšie feministky, ktoré tvrdia, že aj bez chlapa dokážu žiť plnohodnotný život, občas vo svojich slabých chvíľkach priznajú, že by to bolo celkom fajn. Ja si to napríklad predstavujem v trochu coolovejšom prevedení. V takom, ktoré spadá do 21.-ho storočia.
Teda, ach prepáčte, vôbec NIE do 21.-ho storočia. Čo tam vlastne spadá? V poslednom čase sú všetci chlapi takí neaktívni, až to bolí. Áno, ženy sa dlhé roky snažili o osamostatnenie, ale ANI NÁHODOU v tomto smere! Vy ani netušíte, aké to máte jednoduché. Koľko možností sa vám črtá. Ale nie, vy zbabelo stiahnete svoje zadky a čakáte, že to nežnejšie pohlavie za vás vybaví všetko potrebné. A práve v tomto smere je chalan menom A. úplne iný.
A pritom netvrdím, že je nejaký extra výnimočný. Jasné, výzorovo skutočne nie je na zahodenie (vlastne mám chuť zájsť za jeho rodičmi a zablahoželať im ku skvelému výkonu). Napríklad dnes, keď som ho zazrela, som mala zvláštnu (a verte mi, nečakanú) chuť sa na neho vrhnúť. Počas celej prednášky som sledovala jeho chrbát (a plecia, ktoré má široké tak akurát), obdivovala jeho opálenú pokožku a keď bol trochu otočený smerom k nám, mala som krásny výhľad na jeho dokonalý profil, dlhé mihalnice a len veľmi zriedkavo aj na znamienko krásy nad jeho perou (Aké typické, však? Dokonca aj príroda musela potvrdiť, že áno, on sa naozaj vydaril. Je krásny. Bodka.). Jeho obliekanie síce nespadá do kategórie "vkusné" (väčšinou sa nachádza v obleku, ak nie v neskutočne ružovej košeli), no ak by tam spadalo, asi by ma z prednášok pravidelne odnášala sanitka. A to si naše školstvo nemôže dovoliť. A. na takéto veci, našťastie, myslí.
Robí však tie základné veci, s ktorými som sa zatiaľ stretla maximálne vo filmoch, alebo v klasických románoch. Je milý. Bodka. Áno, len toľko stačí k nášmu šťastiu. On sa na nás usmieva a pozdraví nás s úprimnou radosťou. Podrží nám dvere, ak treba. Volá nás "slečna" (no fajn, zrejme preto, že nevie naše meno, ale aj tak). Prihovorí sa nám. Zdvorilo. Milo.
My sa skutočne potešíme aj takýmto maličkostiam. Ak nám opačné pohlavie preukáže trochu úcty. Trochu záujmu. Nemusí byť z nás hotový. No ak nám dá najavo, že vie o našej existencii a že si nás cení ako to nežnejšie pohlavie natoľko, aby nám venoval trochu pozornosti, má to vyhraté. Doslova.
Dnes sa nás napríklad starostlivo spýtal, či nám nie je zima. A potom sa postavil a zatvoril okno. Len preto, že videl, ako si kamoška dala kabát (fakt bola kosa). Chápete? Jedná sa o celkom praobyčajnú vec, no stavím sa, že ani 5% z chlapov, ktorí sa tam nachádzali, by to pre dievčatá, ktoré takmer nepozná, nespravil.
Práve preto som toho názoru, že by sa nemal pohybovať medzi ostatnými obyčajnými smrteľníkmi. Umiestnila by som ho do múzea do osobitnej sekcie raritných a neskutočne vzácnych exemplárov s ceduľkou "Posledný gentleman." A obdivovanie by bolo zadarmo, on by predsa od nikoho peniaze nepýtal. Je predsa A.!
Ale vráťme sa ku dnešnému dňu. Je mi neskutočne ľúto, no netuším, o čom bola prednáška. Ale h****! Vôbec mi to nie je ľúto. Mala som hodinu a pol na to, aby som v pokoji mohla dáviť dúhu a pritom zasnene sledovať chrbát toho poloboha. Keď si zahrabol ruky do vlasov, prežila som menší duševný orgazmus.
Celé to zabil prednášajúci, keď nám oznámil, že toto bola v zimnom semestri posledná prednáška. A tváril sa, akoby nám tým robil láskavosť. Nechápte ma zle, toho prednášajúceho mám celkom rada. Vďaka Vianočným trhom a punču "pre pánov" sa z neho na minulej prednáške vykľula celkom milá osôbka (ktorá sa na všetkom rehotala, či to bolo vtipné alebo nie). Ale v tej chvíli som mala chuť sa na neho vrhnúť a uškrtiť ho. Ako si to predstavuje! Ja si chcem ešte užiť svoju hodinu s týmto Adonisom! Lenže som skalopevne presvedčená, že väčšina z prítomných by moje obavy nezdieľala a ja by som bola za psychopata. Tak som sa na to radšej vykašľala.
Ale nemusela som dlho smútiť. Stretli sme ho aj na autobusovej stanici. Po tom, čo sa k nám milo prihovoril (cháápete???!!) a obdaril nás jedným zo svojich úsmevov, sme na chvíľu onemeli. Ocitli sme sa predsa za múrmi školy a on sa netváril ako mnohí ďalší, že nás nepozná. Nie. On sa usmial a bol milý. Bodka. Keď sa bezpečne posadil v autobuse, umožnili sme svojim emóciám volne vyplávať na povrch. Kamoška spustila tichučké kvílenie a ja som sa oddala svojmu zvyčajnému nervóznemu chichotu.
Touto cestou by som sa chcela ospravedlniť všetkým spolucestujúcim, ktoré naše ochkanie a achkanie museli znášať celou cestou domov (celých 60 minút). Takmer som cítila ich smrtiacu auru (našťastie sa ešte nedá pohľadom zabíjať).
Takže, na záver, mám pre vás, chlapi, malú radu. Netreba veľa k tomu, aby ste z 20-ročných žienok urobili 13-ročné mokré teensky. Stačí trochu slušnosti a pozornosti z vašej strany. Nehanbite sa byť gentlemanmi. Či tomu veríte alebo nie, je to sexi. Neskutočne.
Toto je malá rada odo mňa. Celkom neškodná. :)
Baba posadnutá ružovou (ešte stále v extáze) :3
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára