That moment - 1D

Ako sa mi žije v Narnii? Trochu... zle. Vôbec to nie je taká sranda, ako sa zdalo vo filme. Filmy klamú. Miešajú napríklad schizofréniu s poruchou rozštiepenia osobnosti. Neviem, ktoré je horšie.

To je však jedno. Mám urgentnú potrebu sa posťažovať. Nie je to nič hrozného, no....
Na začiatok by ste sa však mali mrknúť na toto zlatíčko:

Ach, do očí sa mi hrnú slzy. Táto voňavka je taká ružová! Nebo pre moju dušičku. Jej predchodkyňa mi tróni v mojom ružovom raji hneď vedľa Hello Kitty držiaku na bižutérie. A ja rozhodne musím mať aj túto novinku!!!

Ide však o to, ako ju zohnať? Nedávno uverejnili zoznam krajín s dátumom, kedy sa už budú dať kúpiť. Samozrejme, naše milované Slovensko tam nebolo. Ako - je mi jasné, kopa ľudí 1D neznáša. Ale nehovorte mi, že by sa nenašlo dosť tých, ktorí by si ich voňavku kúpili. Come on, nemusíte byť fanúšikovia! Voňavka je to pekná a vonia úžasne (mama mi ju neustále kradne a ona ich veru nepočúva). 

No dobre, nevraždite ma. Ide len o to, že napríklad taká Christina Aquilera ich má u nás už celú zbierku. Bol by taký hriech sem zohnať aspoň jeden druh od chalanov? Dokonca aj Justin Bieber má jednu!!! Ktorá sa až príliš nápadne podobá na ženský pohlavný orgán... Okej, nechcem zabŕdať.

Len som už trochu mrzutá. To je všetko. 

Ale ja prídem na nejaký spôsob! Dúfam však, že to nie je len limitovaná edícia.

Koniec koncov však myslime pozitívne! To hovado žlté mi svieti do okna, je prvý jarný deň, mala by som sa usmievať. To by som nesmela neznášať jar, všakže. Vtedy totiž všetko ožíva. Áno, myslím tým vás, vy sprosté chrobáky! 

Exkurzia v Panta Rhei

Viem, ten názov je fakt trafený, no nič lepšie ma nenapadlo. Ide o to, že som včera trochu skočila na "blic" do sveta kníh, pretože.... je to najlepšie útočisko (a ste skrytí pred očami neželaných ľudí... v prípade, ak by tam ktosi predsa len zašiel, môžete sa schovať za niektorú z políc, alebo sa zahrať na pštrosa a strčiť si hlavu do jedného z tých veľkých atlasov) a ja knihy zbožňujem, takže sa tam cítim vždy príjemne. 

Teda, nie vždy. Včera som sa príjemne teda vôbec necítila. Sčasti si za to môžem aj sama, no nemohla som odolať! Totižto, len čo som ta vošla, oči mi skoro vypichli tieto tri knihy:

A okrem záchvatu smiechu, ktorý ma chytil, priam ma ovalila neznesiteľná túžba spraviť o tom vine video. V súčasnosti je to celkom cool, no nie? Každý robí vine videá. 

Teda, tu v Narnii ani nie, ale... veď tu NIKTO NIČ nerobí! Všade len ekonomika, banky a tie nezmyslené reklamy s tými modrými postavičkami, DEBILNÝM zeleným mimozemšťanom a Jane Eyrovou, na ktorú sa nevieme dostať, lebo sú lístky už vopred vypredané!!!!

Fajn. Som v poriadku. Naozaj. Chcela som len naznačiťť, že tu u nás sú ľudia veľmi... konzervatívni. A chladní. Nič v zlom. Ale pre tých weirdo ľudí ako som ja, je to trochu nuda. Mier!

Vráťme sa k téme. Minule jedna baba dala na vine video, v ktorom napodobňovala Perryho z Phineasa a Ferba. A vydávala pritom čudné zvuky. Vyzerala čudne, znela čudne. V obchode plnom ľudí. Viete, kto sa na ňu pozrel? Presne tak. Nikto. NIKTO.

A ja si v Panta Rhei vytiahnem mobil a "odfotím" knihu s veľkým Á-čkom. Potichu, nenápadne. A viete, čo sa stalo? Okamžite ku mne pribehla jedna zamestnankyňa a s fakt "úprimným" úsmevom sa ma spýtala, čo som tam fotila. A išla sa na tú knihu pozrieť. Zrejme čakala, že sa z tej malej police vystrčí hlava Johnnyho Deppa. Keď som jej len oznámila, že som fotila jedno nudné Á-čko, podozrievavo zúžila oči. 

Na mikrosekundu som mala nutkanie jej vysvetliť, ako to vlastne s tou osobou A. je, no nechala som to tak. Je to príliš dlhý príbeh a aj tak by mi neuverila, že fakt stojí za to fotiť všetko, čo má s A. niečo spoločné. Lebo ono to stojí za to! 

Môj príbeh by však aj tak nepochopila. Bola to postaršia pani. Zrejme je už v dôchodku a nudí sa doma. Tak radšej otravuje vysokoškolákov. Nemám rada postaršie panie. Teda, tohto druhu. Falošný úsmev, tá príšerná trvalá a oči, ktoré vidia všetko. U nás v dedine je ich neúrekom. Nikdy nechcem skončiť ako ony! A ak už áno, tak bez tej trvalej. Kedy už konečne vyjde z módy?! Je to také to evergreen grandma-style? 

Mimochodom... je zakázané v Panta Rhei fotiť? Možno som hlúpa, no netušila som. Veď preboha, čo by som tým mohla propagovať? Tie knihy si môže prísť pozrieť KAŽDÝ! Aké problémy by som im mohla spôsobiť? 

Beztak, to video som náhodou vymazala. -_- Áno, môj pokus vyšiel nazmar. Musela som tú hlúpu knihu vziať znova a medzi poličkami si ju odfotiť. A potom ešte dve ďalšie, ako vidíte. Cítila som sa ako úplný zločinec. Všade boli tí predavači v červenom a stále som mala pocit, že ma onedlho vyrazia. Nestačí, že mám jedného nepriateľa v Eurovei v Panta Rhei a tiež aj v mekáči, ešte si zavarím aj v Auparku? Zrejme som rodený troublemaker. 

Tak, ale nakoniec sa mi to vine video podarilo. A nejakým zázrakom som z neho vyčarila tento gif. Viem, je to blbosť, no som naň patrične hrdá. A. pre Tatianu a pre mňa... zvyšné dve. Hej, Hazza je všade. Doslova. 

Ale... myslím si, že už do toho kníhkupectva v Auparku viac nevstúpim. Po celý čas som potom mala pocit (už keď som odviedla ten horibilný zločin neregistrovaného fotenia pre verejnosť do konca), že ma zamestnanci sledujú na každom kroku. Nepomohol mi ani fakt, že som mala topánky, ktoré neskutočne klopkali.

A pritom ani nie sú na veľkom opätku, preboha! Ten si totiž nemôžem dať. Zabila by som sa. Som schopná potknúť sa, aj keď stojím na jednom mieste. Naozaj. V mojom mozgu sa občas udeje také menšie zemetrasenie a ja stratím rovnováhu. Keby ste do google zadali slovo clumsy, vyšlo by moje meno. 

Práve preto štekle nekupujem. No ale aj tieto precízne topánočky spôsobili hluk, ako keby sa tade premávala godzila. Tak som to nakoniec vzdala. Priznám sa, okrem toho, že som nedokázala byť nenápadná, som sa aj trochu bála. FAKT som mala pocit, že ma niekto sleduje. Dúfam, že to nie je začiatok schizofrénie. 

Cha, ale nie. Seba by som nepriala žiadnej schizofrénii. 

P. S. Skutočne netuším, prečo sem pridávam anglické slová. Ako keby som vedela po anglicky. Myslím, že viete, že neviem. Je to len môj príšerný zlozvyk. Fakt sa zaň ospravedlňujem.

P. P. S. Slová "Panta Rhei" nedokážem napísať správne. Stále robím preklepy. V mojom mozgu sa to zakódovalo ako Phanta Rei. A keď sa v mojom mozgu niečo zakóduje, bohužiaľ to tak už aj zostane. Takže toto je zrejme posledný-krát, čo sa zmieňujem o Panta Rhei. Odteraz to bude You-know-what. 

Baba posadnutá ružovou :3

Vintage fashion je skrátka cool!

Nech si každý hovorí, čo chce. Tento štýl je skrátka taký kawaii, až to možno niekoho bolí (zrejme aj viacerých). Dneska som si však zaobstarala blúzku presne takéhoto štýlu (samozrejme, ružovú) a som z toho hotová (fakt prekvapivé, však?).

Nie, žeby som si to zaslúžila. Teda, kupovať pre seba veci. V poslednom čase som dosť zlenivela (rozumej pod tým posledné tri roky). 

Ale. ALE!!!! 

Rozhodla som sa, že od zajtra... teda odo dneška sa už budem učiť. Naozaj. A mám pre vás šokujúcu novinku.

!!!

No dobre, nie je to nič extra. Akurát, že prídem o veľkú časť svojich vlasov (fňuk). So mnou sa to deje už v podstate od malička. Viete, I´m a 90th bitch. (I love it! Tu-tu-tu-tuuu-tu-tu-du... Tá pesnička je catchy!) Čo znamená, že som si v detstve pretrpela štýl vlasov "na hríbik". Pred pár rokmi sa mi podarilo fotku, na ktorej som s týmto účesom a fakt vražedným pohľadom (mohla by moja podobizeň hrať v horore Mama) za silného protestu mojich rodičov zo steny zvesiť. Ešte stále ma z neho striasa. Je normálne, že sa bojím sama seba? Hm, v podstate sú deti dosť strašidelné, takže... Ale k veci. Odvtedy mi moje "jemné" vlásky narástli len raz. Mala som osem rokov. A odvtedy... kedykoľvek sa mi zdá, že to už vyzerá nádejne, prídu nožnice a ja zasa skončím oskalpovaná.

Bude tomu tak zrejme aj teraz. Ach, jaj. Ale sú na svete aj horšie problémy, všakže?

Napríklad, že ma čochvíľa vyrazia zo školy (2x fňuk), lebo som lenivá. A blízko školy máme mekáč. Keby tam nebol, asi by som aj menej blicovala. Alebo ani nie. Ale predsa... Shame on you, Ronald McDonald!!!

A SAMOZREJME, zasa som z niekoho celá paf. On je v pohode, jeho nos je DOKONALÝ, má však jeden maličký problém.... priateľku. Fuck! Alebo priateľa.... Hm, toto 21. storočie mi už niekedy poriadne lezie na nervy. 

A keď už hovoríme o tom 21. storočí, mohli by už LÁSKAVO skončiť tie voľby? Ako vážne, chápem, že sa jedná o čosi dôležité a blablabla, ale stále čumieť na tváre politikov všade, kam sa pohnem.... Občas sa cítim ako v knihe od Orwella 1984. Veľký brat ťa sleduje!!!

No nič, idem spať. Dnes som celkom roztržitá. A myslím si, že ste si to aj všimli. Tak, už vám nebudem ďalej kaziť večer/noc.

Perverzné sny vám praje

Baba posadnutá ružovou :3

Konečne som ťa našla...

...dojímavý príbeh o maskare.

Toľké roky prežité množstvom klamstiev a podvodov, márneho hľadania, tápania v neistote či to tentoraz skutočne bude ono a prežívania neustáleho sklamania z nenaplneného... Asi takto by svoj život opísali moje mihalnice, ktorých snahou bolo už od ich prvého mrknutia sa zviditeľniť a dať svetu najavo, že ony veru patria k mojim očiam a že sú to riadne "žmurkačky". Doteraz sa im to však nepodarilo. A potom prišla ona.... a všetko sa zmenilo...

Ja viem, už mi šibe. Ale uznajte, bol by z toho celkom fasa príbeh. A možno nie. 

Týmto dojímavým úvodom som len chcela vyjadriť jeden z problémov, ktoré trápia každé dievča/ženu a ich mihalnice. Správna špirála. 

Nie je to také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá, páni! 

My nežné stvorenia o tom už vieme svoje... 

Tento kozmetický výrobok sa totiž hľadá čertovsky ťažko. Nie, že by ho na trhu nebolo dosť, ktorý z nich je však ten, ktorý ulahodí práve nám? Väčšina špirál pekne vyzerá navonok, reklama na ňu nám vyrazí dych, sľubuje trojnásobné zväčšenie objemu, 3D efekty (ktoré som doteraz nepochopila, ale fajn - matika mi nikdy nešla) a množstvo výhod, ktoré za to stoja.

Ale v  99, 9% prípadoch za to nestoja.

Teda, u mňa nie. Moje milované mihalnice sú totiž jedným z mála vecí, ktoré sa na mne páčia. Lebo mi ich príroda nadelila veľa. Lenže väčšina špirál mi ich buď zlepila, alebo sa na nich vytvorili hrčky, ktoré až príliš pripomínali nožičky zdochnutých pavúkov a chrobákov s rôznou veľkosťou chodidiel, prípadne mi stačilo jedno žmurknutie a mihalnice mi znovu poklesli a mňa išlo rozhodiť.

Nuž, a keď ste podobné veci zažili aj vy, viete, aké je pomyslenie na to, že ste vyhodili tie peniaze zbytočne, umárajúce.

Nie je to koniec sveta, ale... mihalnice si zaslúžia tiež trochu pozornosti, no nie?

A potom... tie reklamy. Dodnes nad nimi žasnem. Zopárkrát sa pristihnem pri tom, že nechápem, ako tých marketingových a neviem akých ľudí mohli zamestnať. Ako vážne. To ich nič lepšie nenapadlo? Aj keď... v tomto prípade odvádzajú oveľa lepšiu prácu, než by mali. Myslím v oblasti "krása a zdravie".

Rozosmejú ma predovšetkým reklamy, ktoré propagujú šampóny, prípadne farby na vlasy. Za okamih sa na hlave dám zjavia čudné tekuté vlnky (ale vážne, vyzerá to tak!), ktoré si žijú vlastný život a vlnia sa aj vtedy, keď sa daná modelka nehýbe. Z takýchto kreácií by sa na zadok posadil aj Walter Disney, ktorý bol teda geniálny, ale kvôli nemu som v detstve mala mylné predstavy o vlasoch (pozrite si jednu disneyovku s nejakou princeznou a pochopíte - myslím tú klasickú, nie dnešné počítačové blbosti).

Keď sa na to pozriem s odstupom, s mihalnicami to až tak nepreháňajú. No dobre, ale áno! Modelkám (teda... väčšinou sú to modelky, nie? Len aby som niekomu nekrivdila) nalepia umelé, úžasne dlhé a husté mihalnice a prostredníctvom nich propagujú špirálu, ktorá s nimi nemá nič spoločné. A potom nechápeme, prečo to u nás nevyvolalo rovnaký efekt. No, vari prečo?

Ale aby som sa konečne dostala k tomu, čo som mala v úmysle ešte na začiatku...

Ja som svoje šťastie skúšala neustále. Teda, záležalo to od môjho vreckového. Po neviem koľkých pokusoch som to už takmer vzdala, keď som jedného dňa zazrela novú reklamu od L´oreal (napísala som to správne?!). Propagovala ju Barbara Palvin, moja najobľúbenejšia modelka. Bola dokonale nalíčená, s mega-extra-super umelými mihalnicami a v podstate nám chcela nahovoriť, že tá špirála je super. 

Tak, poprvé, ona je jedna z Victoria Secret modeliek. Vyzerá bohovsky aj nenalíčená. Prečo nás, obyčajných smrteľníkov, tak strašne zavádzajú?! A potom dúfame, že si nanesieme trochu farby na líčka a budeme mať rovnako dokonalý nos ako ona (fajn, dúfam v to len ja. Neustále). 

Ehm, dobre, skončím radšej s týmto tu, čo som načala. Nechcem začať fňukať. Vlastne, dnes som celkom pozitívne naladená a nechcem to tu kaziť myšlienkami na svoj nos. Zamerajme sa na mihalnice. Znova.

(Ako vážne veľmi, veľmi zmysluplný článok.... Never miiiiiiind!)

No, ale tá reklama ma nezaujala len kvôli Barbare. Nová špirála sa volá "Manga". A ja, ako pravý otaku (blázon do všetkého japonského - hlavne filmová a komixová tvorba) som sa priam pricupla (ako tá ťarbavá morská hviezda z Nema) na obrazovku. 

Barbara. Manga. A tam samé gýčové vecičky. A na konci povie: Kawaii! Toto musím mať! TOTO MUSÍM MAŤ!

Cítila som od očakávania vibráciu v každej jednej z mojich mihalníc (nie, neužívam drogy), keď som si tento výrobok kupovala.

A verte mi, či nie - ono to FUNGUJE!!! Prvá špirála, ktorá ma nesklamala. Moje mihalnice našli konečne svojho sponzora. Teraz mám ozajstné kukadlá. Kyaa!!!

Hmmm, možno bude ten Over attached fangirl look oveľa hodnovernejší... Ešte uvidím, na kom ho vyskúšam....

V konečnom dôsledku, viem, že toto všetko, čo som tu napísala, je jedna veľká blbosť, no tiež si myslím, že moje mihalnice si jeden takýto článok zaslúžia. Teda... no... hej. Ehm...

Takže, aby som dokázala, že neklamem, prikladám sem fotku svojich očí (ďalšia partia môjho tela... nejako to tu rozbieham!).

P. S. Nezľaknite sa!

P.P.S. Ja som vás varovala...

P. P. P. S. Počkať, horné mihalnice vyzerajú tak trochu ako nožičky pavúkov. Nie? Ale sú to pekné nožičky pavúkov. Pavúčíc modeliek. A hotovo. Vyzerá to dobre. Bodka!! (už som fakt mimo)

Trochu šibnutá Baba posadnutá ružovou :3

Small gift - big smile

Úprimne? Mne samotnej pri pohľade na túto tašku napadne: Zomrela som a ocitla som sa v nebi? Hej, som tá, ktorá dúfa, že sa nebo neskladá z tých trápnych anjelikov (pf!) s ich smiešnymi harfami, ale že tam poletujú ružové nadýchané obláčiky (niektoré s nádychom fialovej) a premávajú sa tam Hello Kitty postavičky. A je tam prinajmenšom jedna dúha a fontána plná Milka čokolády. Teda, ja si tak život po svojej smrti predstavujem. Mám vysoké nároky? Nech!

Ide o to, že keď som v Auparku naklusala do obchodu, ktoré nesie logo práve tejto japonskej kawaii neko a zočila tam svoju kabelku snov, netušila som, že ju zabalia práve do tejto OBROVSKEJ papierovej tašky.

Ja sama som sa pri jej odnášaní cítila v siedmom nebi, no v skutočnosti som zrejme vyzerala ako mamička, ktorá práve nakúpila svojim pätorčatám darčeky na narodky. Možno som paranoidná, no KAŽDÝ si ma obzrel. Tak fajn, nebola som práve nenápadná, no pokladala som to trochu za neslušné, no nie? Čo je také čudné na babe, ktorá kríva, (lebo má pľuzgier na jednom chodidle od istej sprostej topánky) oči jej žiaria nekonečným psychopatickým nadšením a teperí sa s jednou veľmi ružovou a jednou OBROVSKOU Hello Kitty taškou?

Vrcholom bolo, keď som sa cestou domov stretla s babkou a ona na mňa: "Komu kupuješ hračky?" Vŕŕŕ!!!!! Len za to, že je to Hello Kitty a je to zlaté a presladené, to ešte neznamená, že táto značka má len hračky pre deti! Veď si len spomeňme na tú (už riadne dlho omieľanú) reklamu o Tchibo produktoch. No? A že kto má predsudky, však? Nemám rada ľudí s predsudkami!!!! Ani zástancov Goodbye Kitty. Aj ja rada vraždím, ale čo vám Kitty urobila? No?!!

Okej. Rozčuľujem sa tu nad imaginárnym stvorením. Zasa. Do frasa so mnou...

Na záver, len aby ste vedeli, moja izba bola na tom už beztak zle. Spolu s touto taškou a s ďalším návalom ružovej tu už zo steny bude vyrastať cukrová vata. Ja osobne sa však cítim úžasne. Fuck reality!!! 

Najsexi na chlapovi je jeho nos...

...alebo akí chlapi sa mi vlastne páčia.

Mala by som sa učiť a tak ma SAMOZREJME kopla múza. 

No dobre, nejedná sa o nič extra poetické, len zopár faktov o tom, čo sa mi na chlapoch páči a čo nie. Viem, nikoho to nezaujíma, no... už dlhšie som si v hlave vytvorila zoznam vecí, ktoré sa mi na opačnom pohlaví páčia a ktoré nie. A len aby ste vedeli, som mrte náročná. Viac, než by som mala byť. Lebo keď sa nakoniec taký chlap aj objaví (čo sa stáva len vo veľmi zriedkavých prípadoch - ako som už spomenula, som náročná), je to presne ten typ, ktorý o baby ako je moja maličkosť ani nezakopne. Nejdem sa ľutovať, je to jeden z ďalších faktov. Takto to vo svete chodí. Toto je čistá príroda. Orol skalný sa nikdy nedá dokopy s japonskou kačicou (moje veľmi poetické prirovnanie). Ale princíp chápete.

Ale zasa som odbočila od témy. Tááákže... určite poznáte otázku "Čo si na opačnom pohlaví všimnete ako prvé?" a teraz nemyslím povahu (k nej sa dostanem neskôr), ale ten úplne prvý okamih, keď niekoho zazriete a z určitého dôvodu vás zaujme. Od chlapov som počula odpovede ako "najkrajšie na babách sú ich oči", poprípade poznámka o zadku či nohách dotyčnej, prípadne ich úsmev. 

Moje kamošky odpovedali takmer všetky rovnako, buď si u chlapa všimli jeho oči (čo je celkom pochopiteľné, veď oči sú zrkadlom duše - sakra, dnes som nejako príliš básnicky naladená - počuješ to, ty Štúr?), alebo (a to doteraz nechápem) ruky. Ako hej, je pekné, keď má chlap dlhé prsty (nie, nie z toho dôvodu... aj keď... khm, no, ale teraz to myslím vážne!), ale v živote ma nenapadlo niekomu študovať dĺžku čiar osudu na rukách. Aha, často spomenú ešte aj pery. 

A to je všetko v poriadku. 

Ale PO KAŽDOM, keď JA zodpoviem túto už mnohými generáciami omieľanú problematiku (inak, mala som dosť hektický deň, tak sa zrejme budem vyjadrovať ako sfetovaná - to ten stres - ale môj stav ste si už zrejme všimli), každý na mňa pozrie, ako keby mi na hlave vyrástli rohy. A potom nasledujú dva typy reakcií:

• neveriacke zízanie a potom otázka "To myslíš vážne?" vyrieknutá tak opatrne a pomaličky, ako pri duševne posadnutom jedincovi,
• alebo pobavený smiech a po zistení, že som to myslela skutočne vážne, naberie slovo ROFL reálne rozmery. 

Pre mňa totiž najpríťažlivejšia partia chlapa je jeho.... NOS. Z pre mňa neznámeho dôvodu mám na chlapské nosy strašnú slabosť. Väčšina ľudí sa ma spýta, ako je to možné. A ja neviem. Skrátka... patrí to tiež k ich tvári, nie? Rovnako ako oči či pery. Prečo by sa mi nemohol páčiť akurát ich nos? Viem, že to znie čudne, no je zopár chlapov, u ktorých sa mi páči akurát len tá ich partia tela. A som naň schopná čumieť celú večnosť a obdivovať ho (táto veta vyznela fáááákt nesprávne).

Je jeden chalan. Cestuje so mnou autobusom každý utorok a stredu. Inak, ani v tvári nie je škaredý, ale to teraz nie je dôležité. Skrátka, akoby naschvál, nikdy nemá miesto na sedenie a stojí vždy tak, že sa mi črtá dokonalý pohľad na jeho profil. A verte mi, na ten jeho dokonalý nos som schopná čumieť riadne dlho. Niekedy príliš dlho.

Zniem creepy? Viem. Ááále, toto je len začiatok môjho nosového-takmer-fetišizmu. (Je to TAKMER- fetišizmus. K fetišizmu totiž patrí aj sexuálne ukájanie sa nad dotyčným objektom. Ako nič v zlom, ale bŕŕŕ! Až tak zle na tom nie som.)

Teraz si poďme zadefinovať, aký typ nosu sa mi páči. Nie, nie je to jedno. Mám určité kritériá.

1. Chlap musí mať nos. Bodka. Nie, nesrandujem. A ani nenarážam na Voldiho (ktorého mám rada aj bez toho, lebo je to tak trošku psychopat a tých fanúšikujem), ale na bežných chlapov. Ak muž nemá riadny chlapský nos, akoby ho ani nemal. A ak chlap nemá nos, nie je to chlap. Chýba mu dôležitá časť tela. A ja to ignorovať nedokážem. Sorry.
2. Ak už chlap nos má, musí byť nejakým spôsobom výrazný. Teda z profilu. Ale nemám ani veľmi rada vysoko postavené nosy (keď medzi koncom nosa a ústami je príliš veľký priestor - bože, znie to ako nejaká príručka).
3. Niečím musí mať ten nos výnimočný. Teda, ako by mohol byť nejaký nos výnimočný? Musí ma niečím zaujať. 
4. Neznášam, keď má chlap masívny nos ako zemiak, alebo ten typický horenoštek (bŕŕŕ!). Alebo asimetrický. A ešte dlhý zoznám rôznych detailov, ktoré sa mi nepáčia a ktoré tu radšej rozpisovať nebudem.
5. Ak má orlí nos, som hotová! 

Ach, jasné, nechcem tým povedať, že i keď sa už pomaly stávam expertom pri skúmaní týchto partií, že mám aj dobrý vkus. Väčšinou sa ostatným nosy, ktoré sa mne páčia, nepáčia. 

A jé, už riadne dlhú dobu kecám o nosoch. Toto je asi môj najčudnejší článok (a tých mám teda dosť čudných). Zvláštnym spôsobom si jeho písanie ale užívam.

S týmto mojím takmer-fetišizmom sa spája aj mnoho nevýhod. Napríklad si neviem predstaviť reakciu chlapa, ktorému by som pochválila jeho nos. Alebo neviem, či by na mňa nezaútočil slzným plynom, keby som sa ho vzrušene spýtala, či sa jeho nosu môžem dotknúť (áno, je to jedna z mojich... hm... myšlienok, keď vidím pekného chlapa).

Nech je, ako chce, moji kamoši (a každý, kto ma aspoň trochu pozná), sa ma automaticky po každom, keď sa mi niekto páči, spýta"A aký mal nos?" alebo (na moju najväčšiu radosť) naschvál niekomu, kto sa im páči, odkukajú jeho nos a snažia sa mi ho čo najdetalnejšie opísať. Som tá baba, ktorej sa páčia nosy. Zadajte do do googlu a vyjde moje meno.

Apropo, NEEXISTUJE osoba, či je to chlap a či žena, u ktorej by som nevedela, aký má nos. To si pozorne všimnem u každého. A možno sa to sčasti spája aj s tým, že rada kreslím. Tváre. U ľudí si väčšinou do detailu prezriem každý milimeter ich fejsu a zachovám si to v pamäti. Keby sa ma však niekto spýtal, čo mala dotyčná osoba na sebe, nevedela by som odpovedať (A keď áno, vznikne z toho incident ako s tým A. Takže lepšie, že ten módny detail ignorujem).

Tak, neviem, čo by som ešte pridala k tomuto pre mňa NUMBER 1 pri chlapoch.

A keďže som v nálade, táááák sem pridám aj ďalšie veci, ktoré si na chlapoch všímam. Koho to zaujíma, však? Never mind!

Takže, k výzoru:

• Chlap musí byť odo mňa vyšší. Nie je to až také ťažké, lebo mám normálnu výšku (167 cm). Ale skrátka, ak je odo mňa niekto nižší, alebo zarovno mne... neviem... neviem sa na neho pozerať ako na chlapa. Čo už so mnou, však?
• Nesmie mať dlhšie vlasy než po bradu. Alebo nejako tak. To by som ešte možno akceptovala. Ale najlepšie je, ak má krátke vlasy (a ak sú kučeravé a hnedé, to je už riadny luxus!). A pri vlasoch mám jedno čudné kritérium - žijem na Slovensku a je mi zle z toho, aké účesy sa u nás nosia. Chlapi majú vlasy kade tade vyholené a to čosi, čo im zostane, si úplne nagélujú. A pritom by tie vlasy mohli mať všade a bolo by to stokrát príťažlivejšie. Úprimne - ešte som nevidela jedinca, ktorému by ten náš IN účes sadol. A čo je lepšie, ako si zaboriť prsty do jeho vlasov a nemať pritom strach, že sa vám od množstva gélu zlepia ako po aplikácii sekundového lepidla?
• Pery... si až tak nevšímam. Teda, nesmú byť veľmi plné. A páči sa mi, ak má niekto širšie ústa. Má potom aj širší úsmev. A chlapský úsmev - z toho vlhnú nohavičky najlepšie z toho sa každý roztápa.
• Zuby. Nemusí ich mať úplne dokonalé, ale ak má chlap úplne krivé zuby, je to pre mňa čosi veľmi nepríťažlivé. Zuby si okrem nosu všímam tiež celkom aktívne. Chlapské zuby sú totiž tiež sexi! Sú spojené s jeho úsmevom či smiechom!!! A z toho sme my predsa nadržané, no nie?!   
• Tattoo... sa.. mi... nepáči... ale ak by niekto nevyzeral ako tí ľudskí leopardi, možno by mi to ani nevadilo. Veď to nie je až také dôležité, no nie?
• Oblečenie... má každý svojské. Áno, je príťažlivé, keď sa chlap VIE obliekať (počuješ, A.?), ALE si myslím, že to nezohráva až takú dôležitú úlohu. Ak sa len nepremáva po ulici ako Lady Gaga v mužskom prevedení. Potom by však pri ňom bol problém niekde inde.... Aha, aby som nezabudla, NESMEL by si dať na verejnosti tepláky. To je čosi... to sa nedá vyjadriť slovami. Takého zavrieť za zločin prvého stupňa.
• HLAS je dôležitý. Pri ňom však kritérium nepoznám. Sexi chlapský hlas.... mmmm... A teraz povedzte, že to nie je dôležité!

K povahe:

• Niekto, kto má dobrý humor. Kto je úplný debil. Myslím, v dobrom zmysle. Nemám rada vážnych ľudí. Asi aj preto sa mi páčia skôr mladší. Som trochu pedo. Ale... chlap starší odo mňa je už pre mňa starý. Maximálne o rok. Potom sú už všetci veľmi dospelí. A ja som večné decko. Asi tak. Zdám sa vám čoraz čudnejšia? Muhaha! To o mne ešte nič neviete!
• Ktorý kecá veľa, ale nie príliš. Som totiž ten typ osoby, ktorá sa len usmieva a prikyvuje. Teda, na začiatku. Aby som však stratila zábrany, potrebujem niekoho, kto mi s tým pomôže. Trápne civenie na seba a poznámka o počasí... no, thanks.
• Niekto, kto neberie život príliš vážne. Nemyslím tým kariéru a podobne. Ale nerobí si nejaké extra veľké plány vo vzťahu (o 3 roky sa vezmeme a budeme mať dve deti, dobre? ). Z toho ma vždy striasa (nie, žeby som s tým mala skúsenosti, no počula som už všetko možné).
• Ktorý by bol romantický, ale len trochu. Len trošičku. Nemusí mi kupovať burinu. Len byť ku mne milý. A nech mi vymyslí radšej nejakú tajnú zvrhlú prezývku a nie typu "Macík" "Lásočka" a podobné... trápne... veci.
• Nech je zvrhlý. Ako ja. Ou, yeah.
• Nech mi dovolí jesť z jeho jedla. To s jeho povahou nemá nič spoločné, no je to čosi, čo sa mi zdá neskutočne... dôverné? Neviem, som čudná, asi. :D

A viac ma práve nenapadá.

Po prečítaní tohoto článku už chápete, prečo som single. Som príliš detailistka... a... spomínate si na tú japonskú kačicu? No, hej. A som tiež creepy. To viem tiež. Ale ja som len obyčajné dievča, ktoré rado sťahuje ľudí z kože, takže žiadne strachy. Nehryziem, na mučenie používam iné nástroje.

A nie, tento článok NIE je môj zúfalý pokus si niekoho nájsť. Vlastne by ani nemal byť určený pre verejnosť. Rovnako, ako ani tento celý blog. Je to čosi, čo som chcela už dávnejšie spísať... aby som si takto usporiadala myšlienky. A bavilo ma to.

Tak ma nehejtujte (príliš), prosím.

Trochu... rozpačitá... Baba posadnutá ružovou/nosmi :3

Man in black...

...prepáčte, nemôžem sa prestať smiať...

Začnem od začiatku, dobre? Pekne po poradí. Takže. Ktorý to bol vlastne deň? Nie som si istá.

Hm, povedzme, že bol celkom otravný. Bola škola, no. Aký iný by mohol byť, všakže? Jediným svetlým bodom (teda pre normálnych ľudí) bol fakt, že v tomto roku prvýkrát poriadne svietilo slniečko. Jeho lúče poslúžili v tomto "príbehu" ako svetelné reflektory oslňujúce jednu výnimočnú osobu... ale to už predbieham.

Po prvé, neznášam slnko. Nikdy som mu veľmi nefandila a jeho "jarný" trošku-a-nevinne-svietim charakter ma nikdy nedostal do kolien. Ako vážne? Pred nami je ráno zima, moja maličkosť sa oblečie, aby som nezmrzla a potom mi toto hovado žlté svieti do ksichtu a ja sa celý deň potím. Ak by to bolo čo i len trochu možné, poriadne by som doň aspoň raz kopla. (Teraz sa vážne vyhrážam nebeskému telesu? Je to so mnou čoraz horšie... Nemala by som takto neskoro písať príspevky...)

Fuh, dýýýýchaj. Pekne, zhlboka. Fajn. Som v poriadku.

Takže, konečne som sa dostala na čerstvý vzduch (učebne pre archivárov skutočne páchnu ako archív) a už mi bolo jedno, či ma niečo prejde, alebo nie. Vážne. Mala som jeden z tých zdeptaných dní. 

A potom sa to stalo.

Prechádzam si cez križovatku a zrazu ma oslepia slnečné lúče. Zopárkrát som zažmurkala a uvedomila si, že slnko tam zohralo len maličkú úlohu (to hovado debilné!!!). 

Na prechode čakal totiž on. 

A. 

Dokonalý, ako vždy. 

180 centimetrov nefalšovanej mužnosti, dokonalé lícne kosti, plné pery, znamienko krásy nad nimi, menší rovný nos, veľké čokoládové oči a tmavé, pekne zastrihnuté vlasy. Stál tam ako stelesnené sebavedomie, hrdo sa týčiac  pomedzi ostatných nudných a čudných vysokoškolákoch (No sorry, ale je to pravda. Väčšina vysokoškolákov vyzerá ako ktosi, kto spadol z nejakej inej planéty. Veď sa len pozrite na mňa.).

Jemu to slnko prašivé zrejme nevadilo. Ani fakt, že ide smerom ku škole. Nedokážem si predstaviť, v akej realite žije. Ale chcela by som v nej žiť aj ja. Alebo som príliš depresívna. 

Jeho krása a dokonalosť a hrôza vtedajšieho dňa zo mňa vydolovali takýto pohľad:

P.S. Nie som fotogenická, tak mi to nemajte za zlé.

Ale vráťme sa k dáveniu dúhy. Tento druh bulímie je viac než príjemný. 

Takže, stála som tam, úplne paralyzovaná a len tak mimochodom mi prebleslo hlavou: Toto poviem Tatiane!

Len tak mimochodom, pre našu milovanú Tatianu sme zorganizovali neorganizovanú organizáciu tajných agentov. Sme čosi ako stalkeri na voľnej nohe. Skrátka, keď ho uvidíme, hneď o tom dáme vedieť Tatiane. V poslednom čase je najdôveryhodnejším zdrojom v tejto oblasti Minki-chan, ktorá ho vída dosť často.

Sme niečo ako Agents of secret stuff. A.S.S. 

Cha! Som vtipná, čo? No dobre, priznávam, mám to od Nigahigu. Skrátka nedokážem byť originálna.

Ale sakra, zasa kecám odveci. Takže!

Hlavou mi prebleslo: Toto jej rozhodne musím povedať! A potom... čo okrem jeho samotného zaujíma ešte našu Godmother? Ach, jasnéé! Čo má na sebe. 

Tuším som vám už hovorila, aký hrozný vkus ten A. má. Strašný. Ale je to jedna z tých maličkostí, z tých chýb, ktoré ho robia roztomilým a človek si ho ešte viac zamiluje.

Tak som sa rozhodla trochu ho prešmírovať očami (Áno, takéto slovo asi neexistuje. Ale viete, čo tým myslím, však?). 

Horko ťažko som svoje oči odlepila od jeho dokonalého fejsu, podrobne som preskúmala jeho hrudník (nanešťastie) zahalený košeľou béžovej farby, zavadila očami o jeho čiernu kravatu (Počkať... kravata? Čierna? Do školy? Zomrel niekto? Máme tam veľa postarších ľudí, ale aj tak...), čierny kabát (alebo len týmto spôsobom vyjadruje ľútosť nad toľkým časom premrhaným na tom stupídnom mieste) a....

Toto sa mi ešte nestalo. Teda, určite poznáte tie vtipy, že sa baba pozrie chlapovi do rozkroku a začne sa hystericky rehotať.

Ja som sa mu nepozrela PRIAMO do rozkroku, ale pohľad na... dolnú časť jeho tela vo mne vyvolal takú úroveň pobavenia, že som mala chuť sa mu vysmiať do ksichtu. 

Bolo by to však odo mňa nezdvorilé, keďže on je gentleman a teda by mal právo sa uraziť a... skrátka by na mňa ľudia pozerali ako na šibnutú. A okrem toho by každému doplo, že na neho zízam. (Lebo ja som bola takáááááá nenápadná. Vážne. Ľudom len tak prirodzene tečie imaginárna dúha z huby, keď stoja pred prechodom.)

Na sebe mal nohavice. Pochopiteľne. Teda, nie až tak pochopiteľne. Tento dnešný svet... 

No, ale k téme. Tie nohavice boli čierne. Možno sa pripojil k mafii. Ale to by bolo v poriadku (Farba tých nohavíc. Mafia už menej. Teda... znie to sexi, nie? Možno mu skončíte rozsekaní v kufri, ale aspoň pred smrťou uvidíte čosi pekné.)

Lenže dĺžka tých nohavíc... to myslel vážne? Mal ich vytiahnuté v takej miere, že by strýcovi Obelixovi pri pohľade naňho vyhŕkli slzy šťastia. 

Zachovala som si však chladnú hlavu a keď zasvietila zelená, prešla som cez cestu vcelku bez nehôd. On po zebre prešiel dôstojne (teda, vzhľadom na jeho nohavice...) a hrdo. Ako sa mohol tváriť tak pyšne, keď mal na sebe tú hrôzu?

Napadla ma tá rozprávka... poznáte ju, nie? Cisárove nové šaty. Keď vedel, že vyzerá otrasne (Veď bol nahý a starý... brrr... tá rozprávka je dosť perverzná, nie? Chápete, boli tam malé deti!) a práve preto sa tváril ešte pyšnejšie. Možno si aj A. uvedomil, že to trochu pokazil a snažil sa navonok pôsobiť hrdo. 

Väčšmi sa však obávam toho, že mu to nedoplo a on si VÁŽNE myslel, že vyzerá dobre. Teda, vyzeral, ale len po tú jeho kravatu. Možno ešte aj tá košeľa ušla... Ale tie nohavice...

Viem, oblečenie nie je až také dôležité. Ale aj tak! Toto nemôže myslieť vážne!

A ja konečne začínam chápať, prečo som si ho na ňom nikdy nevšímala. Môj mozog ma vždy varoval. Na toto som rozhodne nebola pripravená. Na toto nebol nikto pripravený!!!!!!!!!!!

Okrem toho, z duše nenávidím obleky! Teda celý ten set. Tie... ako sa vlastne volajú? Oblekové nohavice? Nie? To je jedno! Skrátka, vyzerajú na každom strašne. Možno aj kvôli nim neznášam svadbu. Chápete, chudák chlap sa chystá na najväčšiu chybu svojho života (celá rodina okolo, každý na teba čumí, blablabla) a on tam ešte musí vyzerať debilne v tých nepríťažlivých nohaviciach.

Uisťujem vás však, že po vtedajšom zážitku vo mne vyvolajú tie nohavice ešte väčšiu hrôzu. Začínam sa ich báť asi v takej miere, ako Liam lyžičiek (fact-about-Liam-Payne). Bŕŕŕ!

Takže, bol to Muž s veľkým M, bol pekný, bol v čiernom, vyzeral ako Obelix zmixovaný s Adonisom a vo mne to vyvolalo toľko reakcií, že to nie som schopná spísať. 

Bol to jednoducho A. Vmietol mi do ksichtu svoju zvyčajnú podobu a aj napriek jeho nemožného vkusu... Ho milujeme. 

Aj keď ho jednoducho teraz nenávidím. Voda ti nedrbne naspäť. Ja by som mu však jednu rada vrazila.

Fuh, z tých nohavíc ma ešte stále striasa. Idem sa učiť nemčinu.... No dobre, volím radšej pohľad na tie nohavice... 

KUGELSCHREIBER!

Mierne otrasená Baba posadnutá ružovou :3