...prepáčte, nemôžem sa prestať smiať...
Fuh, dýýýýchaj. Pekne, zhlboka. Fajn. Som v poriadku.
Aj keď ho jednoducho teraz nenávidím. Voda ti nedrbne naspäť. Ja by som mu však jednu rada vrazila.
KUGELSCHREIBER!
Začnem od začiatku, dobre? Pekne po poradí. Takže. Ktorý to bol vlastne deň? Nie som si istá.
Hm, povedzme, že bol celkom otravný. Bola škola, no. Aký iný by mohol byť, všakže? Jediným svetlým bodom (teda pre normálnych ľudí) bol fakt, že v tomto roku prvýkrát poriadne svietilo slniečko. Jeho lúče poslúžili v tomto "príbehu" ako svetelné reflektory oslňujúce jednu výnimočnú osobu... ale to už predbieham.
Po prvé, neznášam slnko. Nikdy som mu veľmi nefandila a jeho "jarný" trošku-a-nevinne-svietim charakter ma nikdy nedostal do kolien. Ako vážne? Pred nami je ráno zima, moja maličkosť sa oblečie, aby som nezmrzla a potom mi toto hovado žlté svieti do ksichtu a ja sa celý deň potím. Ak by to bolo čo i len trochu možné, poriadne by som doň aspoň raz kopla. (Teraz sa vážne vyhrážam nebeskému telesu? Je to so mnou čoraz horšie... Nemala by som takto neskoro písať príspevky...)
Takže, konečne som sa dostala na čerstvý vzduch (učebne pre archivárov skutočne páchnu ako archív) a už mi bolo jedno, či ma niečo prejde, alebo nie. Vážne. Mala som jeden z tých zdeptaných dní.
A potom sa to stalo.
Prechádzam si cez križovatku a zrazu ma oslepia slnečné lúče. Zopárkrát som zažmurkala a uvedomila si, že slnko tam zohralo len maličkú úlohu (to hovado debilné!!!).
Na prechode čakal totiž on.
A.
Dokonalý, ako vždy.
180 centimetrov nefalšovanej mužnosti, dokonalé lícne kosti, plné pery, znamienko krásy nad nimi, menší rovný nos, veľké čokoládové oči a tmavé, pekne zastrihnuté vlasy. Stál tam ako stelesnené sebavedomie, hrdo sa týčiac pomedzi ostatných nudných a čudných vysokoškolákoch (No sorry, ale je to pravda. Väčšina vysokoškolákov vyzerá ako ktosi, kto spadol z nejakej inej planéty. Veď sa len pozrite na mňa.).
Jemu to slnko prašivé zrejme nevadilo. Ani fakt, že ide smerom ku škole. Nedokážem si predstaviť, v akej realite žije. Ale chcela by som v nej žiť aj ja. Alebo som príliš depresívna.
Jeho krása a dokonalosť a hrôza vtedajšieho dňa zo mňa vydolovali takýto pohľad:
P.S. Nie som fotogenická, tak mi to nemajte za zlé.
Ale vráťme sa k dáveniu dúhy. Tento druh bulímie je viac než príjemný.
Takže, stála som tam, úplne paralyzovaná a len tak mimochodom mi prebleslo hlavou: Toto poviem Tatiane!
Len tak mimochodom, pre našu milovanú Tatianu sme zorganizovali neorganizovanú organizáciu tajných agentov. Sme čosi ako stalkeri na voľnej nohe. Skrátka, keď ho uvidíme, hneď o tom dáme vedieť Tatiane. V poslednom čase je najdôveryhodnejším zdrojom v tejto oblasti Minki-chan, ktorá ho vída dosť často.
Sme niečo ako Agents of secret stuff. A.S.S.
Cha! Som vtipná, čo? No dobre, priznávam, mám to od Nigahigu. Skrátka nedokážem byť originálna.
Ale sakra, zasa kecám odveci. Takže!
Hlavou mi prebleslo: Toto jej rozhodne musím povedať! A potom... čo okrem jeho samotného zaujíma ešte našu Godmother? Ach, jasnéé! Čo má na sebe.
Tuším som vám už hovorila, aký hrozný vkus ten A. má. Strašný. Ale je to jedna z tých maličkostí, z tých chýb, ktoré ho robia roztomilým a človek si ho ešte viac zamiluje.
Tak som sa rozhodla trochu ho prešmírovať očami (Áno, takéto slovo asi neexistuje. Ale viete, čo tým myslím, však?).
Horko ťažko som svoje oči odlepila od jeho dokonalého fejsu, podrobne som preskúmala jeho hrudník (nanešťastie) zahalený košeľou béžovej farby, zavadila očami o jeho čiernu kravatu (Počkať... kravata? Čierna? Do školy? Zomrel niekto? Máme tam veľa postarších ľudí, ale aj tak...), čierny kabát (alebo len týmto spôsobom vyjadruje ľútosť nad toľkým časom premrhaným na tom stupídnom mieste) a....
Toto sa mi ešte nestalo. Teda, určite poznáte tie vtipy, že sa baba pozrie chlapovi do rozkroku a začne sa hystericky rehotať.
Ja som sa mu nepozrela PRIAMO do rozkroku, ale pohľad na... dolnú časť jeho tela vo mne vyvolal takú úroveň pobavenia, že som mala chuť sa mu vysmiať do ksichtu.
Bolo by to však odo mňa nezdvorilé, keďže on je gentleman a teda by mal právo sa uraziť a... skrátka by na mňa ľudia pozerali ako na šibnutú. A okrem toho by každému doplo, že na neho zízam. (Lebo ja som bola takáááááá nenápadná. Vážne. Ľudom len tak prirodzene tečie imaginárna dúha z huby, keď stoja pred prechodom.)
Na sebe mal nohavice. Pochopiteľne. Teda, nie až tak pochopiteľne. Tento dnešný svet...
No, ale k téme. Tie nohavice boli čierne. Možno sa pripojil k mafii. Ale to by bolo v poriadku (Farba tých nohavíc. Mafia už menej. Teda... znie to sexi, nie? Možno mu skončíte rozsekaní v kufri, ale aspoň pred smrťou uvidíte čosi pekné.)
Lenže dĺžka tých nohavíc... to myslel vážne? Mal ich vytiahnuté v takej miere, že by strýcovi Obelixovi pri pohľade naňho vyhŕkli slzy šťastia.
Zachovala som si však chladnú hlavu a keď zasvietila zelená, prešla som cez cestu vcelku bez nehôd. On po zebre prešiel dôstojne (teda, vzhľadom na jeho nohavice...) a hrdo. Ako sa mohol tváriť tak pyšne, keď mal na sebe tú hrôzu?
Napadla ma tá rozprávka... poznáte ju, nie? Cisárove nové šaty. Keď vedel, že vyzerá otrasne (Veď bol nahý a starý... brrr... tá rozprávka je dosť perverzná, nie? Chápete, boli tam malé deti!) a práve preto sa tváril ešte pyšnejšie. Možno si aj A. uvedomil, že to trochu pokazil a snažil sa navonok pôsobiť hrdo.
Väčšmi sa však obávam toho, že mu to nedoplo a on si VÁŽNE myslel, že vyzerá dobre. Teda, vyzeral, ale len po tú jeho kravatu. Možno ešte aj tá košeľa ušla... Ale tie nohavice...
Viem, oblečenie nie je až také dôležité. Ale aj tak! Toto nemôže myslieť vážne!
A ja konečne začínam chápať, prečo som si ho na ňom nikdy nevšímala. Môj mozog ma vždy varoval. Na toto som rozhodne nebola pripravená. Na toto nebol nikto pripravený!!!!!!!!!!!
Okrem toho, z duše nenávidím obleky! Teda celý ten set. Tie... ako sa vlastne volajú? Oblekové nohavice? Nie? To je jedno! Skrátka, vyzerajú na každom strašne. Možno aj kvôli nim neznášam svadbu. Chápete, chudák chlap sa chystá na najväčšiu chybu svojho života (celá rodina okolo, každý na teba čumí, blablabla) a on tam ešte musí vyzerať debilne v tých nepríťažlivých nohaviciach.
Uisťujem vás však, že po vtedajšom zážitku vo mne vyvolajú tie nohavice ešte väčšiu hrôzu. Začínam sa ich báť asi v takej miere, ako Liam lyžičiek (fact-about-Liam-Payne). Bŕŕŕ!
Takže, bol to Muž s veľkým M, bol pekný, bol v čiernom, vyzeral ako Obelix zmixovaný s Adonisom a vo mne to vyvolalo toľko reakcií, že to nie som schopná spísať.
Bol to jednoducho A. Vmietol mi do ksichtu svoju zvyčajnú podobu a aj napriek jeho nemožného vkusu... Ho milujeme.
Fuh, z tých nohavíc ma ešte stále striasa. Idem sa učiť nemčinu.... No dobre, volím radšej pohľad na tie nohavice...
Mierne otrasená Baba posadnutá ružovou :3
KHMMM :D :D ♥
OdpovedaťOdstrániť:D :*
Odstrániť